Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Ako pokračuje púť vozíčkara Langera do Compostely?

12.06.2019

Pred časom sme vás informovali o ceste p. Langera spolu s Jozefom Kivoňom zo Strečna do Španielska.

Ako pokračuje púť vozíčkara Langera do Compostely?

Pred časom sme vás informovali o ceste p. Langera spolu s Jozefom Kivoňom zo Strečna do Španielska.

Partia 6 pútnikov sa rozhodla putovať do španielskeho pútnického miesta Santiago de Compostela a na cestu sa vydali pred dvoma mesiacmi. Za sebou majú už vyše 1000 kilometrov.

Ako cesta prebieha? Čo ich postretlo? Čo všetko museli zatiaľ prekonať? Dozviete sa z nášho článku.

Beckenrier je mestečko vo Švajčiarsku, kde sa aktuálne partia nachádza. Partia vyrazila v marci z českého Olomouca.

„Vyšli sme z Olomouca smerom na Rakúsko. Jeden deň sme sa dostali aj do Nemecka ale na druhý deň sme boli opäť v Rakúsku. Najbližší mesiac budeme putovať touto krásnou hornatou krajinou a potom by sme mali prejsť do Francúzska a neskôr do Španielska,“ uviedol Jozef Kivoň, ktorý hendikepovaného Milana Langera na púti sprevádza.

Aktuálne sú asi v tretine svojej cesty. Denne prejdú cca 25 km. Pred sebou ale ešte majú približne 2500 km. Ak sa nevyskytnú žiadne nepredvídateľné okolnosti ako zranenia, úrazy, do cieľa by mali prísť v októbri.

Ako sú na to aktuálne psychicky a fyzicky?

„Je to psychická aj fyzická záťaž už od prvého dňa. Svaly a chrbtica bolí, prišlo to skôr ako som čakal ale každý člen výpravy si prešiel rôznymi bolesťami. Zo začiatku najviac trpel Ondra, ktorého trápili pľuzgiere na chodidlách veľkosti dlane. Ivča prvé dni a týždne striedala jazdu vlakom a autobusom kvôli neznesiteľnej bolesti nôh. Pred časom tím opustila ale my pevne veríme, že sa k nám ešte pripojí. Ak sa bavíme o psychike, je to tiež náročné, veď sme partia ľudí, ktorí spolu trávia 24 hodín denne a v podstate sme sa pred púťou vôbec nepoznali. Vymenili sme si názory, keď sme sa bavili o trase, či jedle. Nechcem tým naznačiť, že by sme spolu nevychádzali ale trvalo istú dobu, kým sme dokázali pochopiť a prijať jeden druhého. Z tímu nás opustila aj Hanka, ktorá šla napred a teraz má pred nami náskok asi 250 kilometrov. Zároveň nám ale pomáha informáciami, ktoré potrebujeme na ďalšie putovanie. Je to veľká pomoc, lebo dostávame info o neprejazdných chodníkoch a to nám šetrí čas a energiu,“ priblížil pocity výpravy Jozef.

Ak je človek unavený, veľmi rýchlo skĺzne človek do krízy. Aj Jozef do nej prepadá takmer každý deň. Vždy je tu však niekto, kto ho v putovaní povzbudí. Raz je to niekto z partie, inokedy priatelia, rodina, či len náhodný okoloidúci.

„Pre mňa bol najväčším duševným zážitkom stretnutie s mladým rakúskym farárom, ktorý mi porozprával o svojej púti a o tom všetkom, čo to v ňom zanechalo. Cestujeme dva mesiace a každý deň stretneme neuveriteľných ľudí, ktorí nám pomáhajú či už finančne alebo jedlom. Stretli sme vo Švajčiarsku aj Slovákov a Čechov, ktorí tu žijú a pohostili nás, navarili a poskytli ubytovanie aby sme nabrali sily do ďalšieho putovania,“ popísal svoje zážitky Jozef.

Pútnici sú veľmi vďační za to, keď ich niekto zavolá k sebe na kávu alebo im poskytne ubytovanie.
Skupinka ale prespáva, kde sa len dá. Prespali už u hasičov, v škôlke, na fare, či v kláštore. Ak sa nedá inak, prespia aj v penzióne.

„Náš deň začína vstávaním o 6:30. Vendy oblieka Milana, ktorý je na vozíku a po pol hodine zobudí aj mňa s Ondrom. Je ťažké nás zobudiť. Potom prenesieme Milana z postele alebo zo zeme na vozík. Ivča medzitým pripraví raňajky. O deviatej vyrážame ďalej. Medzitým odpisujeme na maily a vybavujeme ubytovanie. Večer musíme ísť nakúpiť, osprchovať a samozrejme na spánok pripraviť aj Milana. Každý večer má smenu niekto iný, kto stráži ostatných a stará sa aj o Milana, ktorému treba pomáhať. Niekedy je to raz ale aj 4x takže spať chodíme neskoro v noci,“ uviedol Jozef.

Najväčšou prekážkou je pre nich ale samotná cesta.

„Už sme prešli trasy, kde sme museli Milana s vozíkom dvíhať ponad popadané stromy. Tlačili sme ho do kopca, kedy sme spolu s Ondrom a Vendy spadli. Stačilo máličko a dopadlo by to veľmi nepekne. Úzke chodníky spôsobujú, že sa môže zosunúť vozík a Milan by z neho vypadol. Raz nám takto Milana skoro prevrátilo. Priemerne ideme 4km/ hodinu ale v prípade zlých podmienok neprejdeme za hodinu viac ako kilometer,“ popisuje strasti cesty Jozef.

Cieľ púte je jasný, prejsť s Milanom, ktorý je dystrofikom, do pútnického miesta.

A ako zatiaľ Milan zvláda cestu?

„Som prekvapený ale zatiaľ zvládam dlhé putovanie a celodenný pobyt na slnku nadmieru dobre. Občas mám odtlačený hrb od nadutého ruksaku za operadlom. Pociťujem aj bolesť rebier, lebo sú opreté o pás. Mimo toho ale žiadne väčšie komplikácie nemám. Po tých dvoch mesiacoch ale cítim, že je to viac o psychike, keďže si musíme každý deň zháňať ubytovanie. Všetko to ale vynahrádzajú nádherné prírodné scenérie a stretnutia s veľmi ústretovými ľuďmi,“ približuje svoje pocity Milan.

Jozef už cestu absolvoval už v roku 2017, ale vtedy šiel sám a musel sa starať len o seba. Práve v tomto je rozdiel oproti púti, na ktorú sa vybral s partiou. Nemôže si dovoliť len tak ľahnúť a odpočívať, alebo ísť svojim tempom.

„S pokorou prekonávame únavu a ako prvé robíme veci, ktoré potrebuje práve Milan,“ uviedol na záver Milan.

 

Zdroj: Zilinskyvecernik.sk

Predchádzajúci článok
Trnava chce zblížiť verejnosť s telesne postihnutými
Nasledujúci článok
Zomrel fotograf Tibor Kováč - fotograf udalostí z augusta 68