Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Ako sedemročnej jej rakovina vzala matku, vo dvanástich rokoch nohu.

12.10.2019

Teraz sníva o zlatej medaile z Tokia.

Ako sedemročnej jej rakovina vzala matku, vo dvanástich rokoch nohu.

Dvadsaťpäťročná Amy Conroyová milovala pohyb už od malička. A dokonca sa nič nezmenilo ani keď vo dvanástich rokoch prekonala rakovinu a prišla o nohu. Prečítajte si pozoruhodný príbeh anglickej paralympioničky, ktorý je dôkazom toho, že nič nie je nemožné....

Amy Conroyová, ktorá pochádza z Norwiche v Anglicku, bola už od malička zvyknutá športovať. Hrala futbal, netbal (hra, ktorá sa vyvinula z basketbalu) a milovala tanec. Keď ju asi tak v dvanástich rokoch začala trápiť bolesť kolena, lekári mali jasno – preťažovanie sa športom. „Doktori mi tiež doporučili, nech skúsim špeciálne vložky na ploché nohy, ale nič nepomáhalo. Po sérii vyšetrení se nakoniec ukázalo, že ide o rakovinu kostí,“ rozpráva Amy.

Pre rodinu to bola zdrvujúca správa. Všetci mali ešte v živej pamäti, keď kvôli rakovine prsníka pred piatimi rokmi zomrela Amyna matka. „ Keď mi lekári oznámili diagnózu, pozrela som sa na svojho otca. Na jeho pohľad nikdy v živote nezabudnem. V tej dobe mi lekári dávali iba 50% šancu na prežitie, pretože moju chorobu odhalili v pokročilom štádiu,“ spomína na neľahké chvíle Amy.

Jej stav bol veľmi vážny. V nemocnici zostala dlhšie ako rok. Musela absolvovať niekoľko chemoterapií a operácií, vrátane amputácie ľavej nohy. Jej otec Chris jej bol pritom po celú dobu nablízku, dodával jej odvahu a silu bojovať ďalej. Potom, ako bola Amy konečne prepustená domov, tešila sa na jedinú vec. Až zase začne konečne chodiť do školy a bude žiť ako ostatní ľudia. Začleniť sa späť do bežného života pre ňu však nebolo vôbec jednoduché.

„Bola som si vedomá toho, že mi chýba noha. Naviac som vyzerala úplne inak. Bola som plešatá, nemala som obočie ani riasy a mala som opuchnutú, tučnú tvár zo steroidov. V škole som sa najviac nemohla dostať do ani do niektorých učební, pretože som používala vozík z Červeného kríža, ktorý bol veľký a nevošiel sa do dverí,“ spomína reprezentantka Veľkej Británie.

Keď mala Amy pätnásť, Chris prišiel s nápadom prihlásiť ju do basketbalového tímu vozičkárov. To však dospievajúca Amy rázne odmietla. Nepovažovala sa za zdravotne hendikepovaného človeka a nechcela sa preto stretávať s ostatnými ľuďmi s postihnutím. Keď však videla basketbalistky pri hre jej názor sa zmenil. „Boli naozaj cool. Vôbec som nemala pocit, že by bol tento druh športu divný alebo v niečom iný,“ vysvetľuje Amy.

 Amy začala trénovať najskôr so svojim otcom a potom aj s tímom. Zamilovala si rýchlu a agresívnu hru, pre ktorú ju začali prezývať Tigrica. V roku 2012 sa dostala do výberu Veľkej Británie na paralympijské hry v Londýne, kde nakoniec družstvo obsadilo siedme miesto. O rok neskôr bola súčasťou tímu, ktorý vyhral bronz na majstrovstvách Európy a striebro na majstrovstvách Európy do 25 rokov.

Dnes má Amy na svojom konte už celú radu medailí zo svetových akcií. Tá najnovšia pribudla vlani, keď Britky vybojovali striebro na majstrovstvách sveta v basketbale vozičkárov. A ďalšia obrovská výzva čaká Amy na budúci rok. „Našim cieľom na olympijských hrách v Tokiu bude zlato. Som neskutočne namotivovaná a verím, že to zvládneme,“ zakončuje.

 

Zdroj: isport.blesk.cz

Predchádzajúci článok
Chlapec skončil po operácii na vozíku. Na drahú liečbu prispel charitatívny beh.
Nasledujúci článok
Do škôl by mohli pribudnúť pomocný vychovávateľ, osobný asistent a školská sestra