Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Alena (43) sa v osemnástich rokoch ocitla na vozíku, dnes zamestnáva handicapovaných!

23.04.2021

Na prahu dospelosti utrpela Alena Jančíková úraz, ktorý ju doživotne zviazal s invalidným vozíkom.

Alena (43) sa v osemnástich rokoch ocitla na vozíku, dnes zamestnáva handicapovaných!

Na prahu dospelosti utrpela Alena Jančíková úraz, ktorý ju doživotne zviazal s invalidným vozíkom. „Tie prvé mesiace stále veríte tomu, že je to sen,“ spomína na ťažké obdobie so slzami v očiach dnes už štyridsaťtriročná žena. Neľahké boli i začiatky v zamestnaní. Na tie si spomenula po rokoch v súvislosti s potrebou pomáhať ostatným, ktorí sa dostali do podobnej situácie. A chuť byť užitočná spojila so svojou láskou k secondhandom. Vznikol tak projekt Hvězdného bazaru, ktorý dáva druhú šancu nie iba oblečeniu, ale aj ľuďom, ktorí v dôsledku úrazu či choroby prišli o prácu.

 

Alena mala necelých osemnásť rokov, keď sa jej zmenil život. V tej dobe amatérsky fotila a zaujímala sa o ornitológiu. Jedného dňa si chcela pre ďalší snímok vyliezť na strom. „Svojou neopatrnosťou som spadla na chrbát a zlomila si chrbticu,“ spomína Alena na deň, ktorý sa jej stal osudným. Nešťastným pádom z trojmetrovej výšky si zlomila obe ruky, deväť rebier a tri stavce. Na prvé pocity si ale aj po rokoch spomína úplne presne. „Na to sa nedá zabudnúť,“ hovorí. Skupina záchranárov, ktorí sa jej v rýchlosti snažili pomôcť, v nej vyvolala strach. „Hovorila som si, že asi umriem. Najviac som sa ale bála, čo na to povie mama,“ tvrdí Alena, ktorú v tú chvíľu nenapadlo, že by mohla ochrnúť. „Záchranári sa ma pýtali, či si cítim nohy. Vedeli, že mám poškodenú miechu. Tá bolesť bola ale ďaleko silnejšia, než aby som si uvedomovala, či ich cítim, alebo nie,“ vybavuje si v spomienkach a priznáva, že práve tieto spomienky na tragickú udalosť sú stále bolestivo živé. Život jej lekári zachránili, no náročná operácia ju už na nohy nikdy nevrátila. Domov sa dostala až po niekoľkých týždňoch v nemocnici a po pol roku v rehabilitačnom centre od pŕs nadol ochrnutá.

 

Roky po úraze

Podľa Aleny každý po takej nehode prežije klasickú traumu. „Hovorila som si, že si to predsa nezaslúžim, keď som nikomu nikdy neublížila, a ešte k tomu som aj mladá,“ hovorí s tým, že si nechcela priznať pravdu. „Tie prvé mesiace stále veríte tomu, že je to sen. Že tak, ako to prišlo behom sekundy, tak sa to behom sekundy vráti späť.“ Celú dobu v sebe tak novú skutočnosť popierala. Jej rodina v dome zatiaľ ticho pripravovala bezbariérové úpravy. Téma ochrnutia sa stala akýmsi tabu „Nikdy mi to nepovedali natvrdo: »Uvedom si, že už nikdy nebudeš chodiť!«,“ potvrdzuje Alena s tým, že milosrdná lož v ich rodine fungovala veľmi silno. Alena sa ale zas snažila byť v každej situácii statočná. „Uvedomovala som si, že keď niečo nehovorím nahlas, netrápim tak mamu.“ Zároveň ale cítila, že nik nemôže pochopiť, ako je pre ňu nový život ťažký.

Musela začať bojovať o svoju budúcnosť. Pripravovala sa na rozdielové skúšky, aby mohla dokončiť tretí ročník na strednej škole. „Od celej triedy som cítila, že im je priam bytostne ľúto, čo sa mi to stalo. Chlapci ma mnohokrát vynášali s vozíkom dva poschodia po schodoch nahor. Akurát tí najväčší frajeri najviac usilovali o to, aby som sa vrátila do školy,“ spomína s úsmevom bývalá študentka na spolužiakov, ktorí za ňou taktiež pravidelne chodili do nemocnice a na rehabilitácie. Ani po maturite nebol na smútok a sebaľútosť čas. Nastúpila do zamestnania ako úradníčka a z rodného Bruntálu sa po čase odsťahovala do Prahy. „Dom, kde som ešte bývala s rodičmi, nebolo možné bezbariérovo vyriešiť. Iba som čakala, až ma niekto zvezie zo schodov dole. To porovnanie, že som ešte nedávno behala a zrazu ani nedočiahnem na vodovodný kohútik, bolo frustrujúce,“ spomína Alena, ktorá svoje rozhodnutie zmeniť domáce prostredie za bezbariérovú garsónku, hodnotí pozitívne. Vlastná skúsenosť ju priviedla k ďalšiemu životnému kroku – pomáhať ostatným, rovnako postihnutým ľuďom.

 

Zdroj: Ahaonline.cz

Predchádzajúci článok
Z invalidného vozíka až do hviezdnej Barcelony
Nasledujúci článok
Príbeh vozíčkara, ktorý prišiel do Paríža na bicykli