Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Alena Kábrtová : „Človek na vozíku nebol partner“

12.09.2019

Od roku 1983 organizuje stretnutia ľudí s poškodenou miechou, kde pacienti nachádzajú vzájomnú podporu, vymieňajú si skúsenosti a informácie

Alena Kábrtová : „Človek na vozíku nebol partner“

Alena vyštudovala psychológiu a celé roky pracovala ako klinická psychologička na Klinike rehabilitačného lekárstva Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe. Od roku 1983 organizuje stretnutia ľudí s poškodenou miechou, kde pacienti nachádzajú vzájomnú podporu, vymieňajú si skúsenosti a informácie a získavajú psychoterapeutickú podporu.

„Kedysi dávno, keď som ešte bola malé dievča, som bola u starých rodičov na prázdninách. Pamätám si, že na dedine žila pani s psychickými problémami. Babička mi vždy hovorila, aby som sa jej pekne pozdravila, lebo títo ľudia majú ťažký život a je potrebné si ich vážiť. Podobne mi pripomenula, nech sa rovnako správam k človeku, ktorého som vtedy videla prvý krát na vozíku. Bol to starší pán a mal veľmi jednoduchý vozík s dvoma zadnými a jedným predným kolesom a pohýnal sa točením kľuky,“ zaspomínala na prvé stretnutie s hendikepovanými ľuďmi Alena.

Začiatkom 80 rokov nastúpila ako psychologička do firmy, ktorá chcela zamestnať programátorov na vozíku. Až v miestnosti sa stretla s tromi uchádzačmi, ktorí sa pohybovali na vozíku a ona ako jediná chodila. To u nej, ako u psychologičky, mierne zatriaslo a ako sama priznáva, musela sa s tým chvíľku vyrovnávať. Zhodou okolností sa ale s nimi spriatelila. Všetci boli mimoriadne šikovní a pracovití. V Prahe neskôr zorganizovali prvú väčšiu akciu pre hendikepovaných s názvom Beh oborou Hviezda.

Postupne sa stretávala s ďalšími a ďalšími hendikepovanými občanmi. Spomína si, že v tej dobe veľmi málo telesne postihnutých chodilo von a keď áno, tak len raz za rok. Títo ľudia nemali energiu, chýbal im životný elán. Mysleli si, že takto je to normálne a rovnako to prirodzene bralo aj ich okolie. Predstava bola, že je to tak a bude to tak stále.

„Zohnať invalidný vozík bol vskutku problém. S rovnakým problémom sa stretol aj môj manžel, ktorého som spoznala na klinike na Kladruboch. Mal úraz na vojne. Vozíky u nás boli vtedy nekvalitné, ťažké. Manžel si zabezpečil vozík cez známu v západnom Nemecku . Na hraniciach sa ale stratil. Neskôr sa ale našiel,“  spomína na situáciu v Československu.

Nikde nebolo bezbariérové WC, často ho imobilní nemali ani doma. Inkontinečné pomôcky si nechávali ľudia nosiť vodičmi kamiónov zo zahraničia. V roku 1990 Alena založila Zväz paraplegikov, čo bol predchodca Centra Paraple. Podarilo sa im zohnať dáke peniaze, za ktoré potom kúpili obrovské množstvo zdravotníckych pomôcok, ktoré sa v Československu nedali vôbec zohnať.

Sklady mali kdekoľvek, aj na povale. Tri roky fungovali v takomto režime ale postupne sa natískala otázka otvoriť dáke centrum, lebo situácia už bola na neudržanie. Aj keď sa situácia môže podobať na partizánčinu, vďaka tomu ale vzniklo Centrum Paraple. Potrebovali oporu v tom, aby mohli skutočne úradovať. A samozrejme, chceli pokračovať v aktivitách, ktoré organizovali už niekoľko rokov. Postupne sa im ozývali ďalší ľudia s hendikepom a tí sa potrebovali veľa vecí naučiť. Boli na začiatku ale v tej dobe sa začiatok chápal kľudne aj 6 rokov po úraze.

Každého zo spoločenstva hnevalo, že nájsť pomôcky je strašne zložité.

„Mrzelo nás, že je množstvo ľudí, ktorí by toho mohli dokázať naozaj veľa ale nikto im to nikdy neukázal a ani sami nevedeli, že sú niečoho takého schopní,“ pokračuje Alena.

Jej manžel po revolúcii nastúpil do rehabilitačného ústavu na skrátený úväzok. Mal pôsobiť ako inštruktor samostatnosti. Lekári ani sestry na novú situáciu neboli vôbec pripravení. Poznali sa, bol to pacient a zrazu je to ich kolega? Veď je na vozíku. Taký bol pohľad na človeka na vozíku. Človek na vozíku nebol partner, bol v ich ponímaní stále len pacient.

Alena sa stretla aj so situáciu, kedy s manželom navštívili lekáreň ale lekárnik komunikoval s ňou a nie s manželom, ktorý bol na vozíku a práve kvôli jeho liekom do lekárne prišli.

Vidí však s odstupom času aj pozitívne zmeny, ktoré nová doba priniesla. Jednou z najhlavnejších vecí, ktoré sa pohli dopredu, je bezbariérovosť. Všetky nové stavby by mali byť bezbariérové, aj keď je pravda, že papier znesie všetko. To ale vytvorilo priestor, že sa hendikepovaní ľudia dostávajú von z bytov a začleňujú sa do spoločnosti.

Alena tiež vysvetľuje, že množstvo hendikepovaných si vie spraviť žarty zo seba alebo zo svojho postihnutia. Dáva však rady, že je dobré sa držať istých zásad, ako napríklad pri komunikácii s vozičkárom by mal byť človek na jeho úrovni, aby sa nemusel pozerať stále smerom hore. Zároveň sa tak vytratí istý pocit nadradenosti.

Za Centrom Paraple stojí okrem iných aj známy český herec Zdeněk Svěrák, ktorý od začiatku Centrum podporuje a ovplyvnil jeho prácu s verejnosťou.

Teraz sa Centrum teší v Českej republike popularite a hlavne dôvere aj medzi verejnosťou a je to aj zásluha patronátu práve Zdenka Svěráka.

Centrum prešlo za ostatných 25 rokov svojim vývojom. Teraz pomáha predovšetkým informáciami. V minulosti sa napríklad venovali dekubitom. Nechali si poradiť od skúsenejších zdravotne postihnutých, ktorí si našli šikovného doktora a informácie posúvali ďalej.  Postupne sa prešlo až ku športovým aktivitám pre hendikepovaných ľudí. Dnes sa venujú širokému spektru služieb, ktoré majú pomôcť ľuďom na vozíku prinavrátiť sa späť do života.

 

Zdroj: Vitalia.cz

Predchádzajúci článok
Jaroslav (43) po encefalitíde ochrnul a nemôže hovoriť. Je ťažké zohnať pre neho pomoc.
Nasledujúci článok
Pôsobivý príbeh ženy, Jeleny Činkovej, ktorá prišla o nohy, ale nevzdala sa