Štyridsaťjedenročný Honza Dušek bojuje takmer dvadsať rokov s roztrúsenou sklerózou, ktorá ho pripútala na invalidný vozík. Bez pomoci sa sám ani nenaje. Avšak ani to ho neodradilo od plnenia snov, ktoré sú prevažne cestovateľské. Naposledy sa ešte pred ruskou inváziou na Ukrajinu zúčastnil výpravy do Černobyľu, z ktorej taktiež vznikol film Černobyľ na kolieskach (Černobyl na kolečkách).

Choroba sa u neho začala prejavovať v roku 2003, a to rozmazaným videním pri fyzickej záťaži. Kvôli zlému zraku strácal orientáciu v priestore.

„Skúste si vziať na oči okuliare, dýchnuť na sklíčko a takto som videl,“ vysvetľuje Honza, ktorý dlhodobo žije v Domove svätého Josefa v Žirči, kde ľuďom s roztrúsenou sklerózou pomáhajú odborníci, ktorí sa o nich starajú.

Jeho prvá cesta viedla pred piatimi rokmi do Santiaga de Compostela. „Chcel som si vyskúšať život pútnika. Dostal som sa tam iba vďaka svojmu tímu a pútnikovi Petrovi Hiršovi, ktorý ma doviezol až ku katedrále,“ spomína na cestu Honza Dušek, ktorého tam odprevadilo i jedno z jeho troch detí.

Černobyľ ho lákal z toho dôvodu, že keď vybuchol reaktor 26. apríla 1986, tak mal necelých šesť rokov a on sa dlhé roky domnieval, že jeho choroba prepukla práve kvôli tejto katastrofe, rádioaktívnemu spádu.

„Videl som na videách, ako sa tam revitalizuje príroda, či už v rovine fauny, alebo flóry, videl som zásah božej ruky a chcel som pri tomto zázraku byť prítomný,“ vysvetľuje dôvod cesty.

Cesta ale nebola jednoduchá. Najnáročnejší bol pre neho i jeho tím výstup na najvyššiu horu Ukrajiny, Hoverlu.

„Chlapci sa so mnou ťahali cez kamene, do kopca, boli spotení, hrôza, bolo mi ich ľúto, mal som voči nim výčitky, ale dostali ma až nahor, za čo som im vďačný,“ usmieva sa Honza Dušek.

Z tejto cesty vznikol film "Černobyl na kolečkách", ktorý spustil charitatívnu zbierku 3000 tzv. Domovenek. Ide o poukaz v hodnote 290 Č.K, ktorý môže ktokoľvek zakúpiť a tým zaplatiť jednu rehabilitačnú hodinu akémukoľvek pacientovi s roztrúsenou sklerózou. Rehabilitácia s odborníkmi je totiž pre týchto pacientov nesmierne dôležitá.

Honza chcel ale filmom hlavne povedať, že život na vozíku predsa nekončí. A dokiaľ človek žije, mal by život užívať a plniť si sny. I napriek hendikepu. Stačí k tomu pár priateľov a odhodlanie.

Zdroj: Novinky.cz