Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Doplatila na plné covidové nemocnice: "Každé ráno ľutujem, že som sa zobudila."

21.07.2021

 Stoličkový výťah  Acorn 80
  • Stoličkový výťah (schodisková sedačka) Acorn 80 je najflexibilnejší stoličkový výťah na trhu. Jeho prednosťou je montáž bez čakacej doby na akékoľvek schodisko.
  • Vďaka špeciálne a jedinečne navrhnutému "stavebnicovému" systému vodiacej koľajnice, je možné stoličkový výťah dodať a namontovať ihneď, bez zdĺhavej dodacej lehoty na výrobu zariadenia.
  • Naši technici vyskladajú akúkoľvek dráhu priamo na mieste u klienta . Novinkou je dodávka ihneď aj pre výťahy na schody so zákrutami a inými atypickými tvarmi. Montážne vozidlá sú vybavené rôznymi časťami vodiacej koľajnice ktoré je možné kombinovať podľa požiadaviek klienta a tvaru schodiska. Inštalácia je veľmi rýchla, kotvenie prebieha do schodov ako u ostatných stoličkových výťahov tohoto typu . Stoličkový výťah Acorn 80 získal ocenie ,, Zlatá Incheba “ ako najlepšie hodnotené zariadenie. Stoličkový výťah A80 je estetické a moderné riešenie bezbariérovosti v plnej bezpečnosti a komforte.
  • Po každej montáži sú priebežne dopĺňané všetky použité komponenty do montážneho auta vďaka čomu je aj Váš stoličkový výťah pripravený na montáž už na druhý deň.
  • Cena stoličkového výťahu závisí od zložitosti a dĺžky dráhy či vybavenia a príslušenstva zariadenia, na základe zameriania Vášho schodiska.
  • Stoličkový výťah ACORN 80 je cenovo najdostupnejší stoličkový výťah a to aj pre schodiská so zákrutami a viacerými schodiskovými ramenami.
  •  

     

     Stoličkový výťah  Minivator 1000

    • Stoličkový výťah Minivator 1000 je určený na prepravu imobilných po schodisku s priamou dráhou. M1000 je teda stoličkový výťah určený na prekonávanie priamych (jednoramenných) schodísk v interiéroch aj exteriéroch.
    • Sedačka je komfortná a estetická s nadčasovým jemným dizajnom vhodným do každého prostredia. Sedačka stoličkového výťahu je sklápateľná, aby šetrila priestor na schodisku pokiaľ sa stoličkový výťah nepoužíva.
    • Pohybuje sa po vodiacej koľajnici vyrobenej z ušlachtilého hliníka, uchytenej do schodiska. Inštalácia stoličkového výťahu trvá len pár hodín a nevyžaduje žiadne stavebné úpravy schodiska. Súčasťou dodávky stoličkového výťahu sú dva diaľkové ovládania, vďaka ktorým môže stoličkový výťah ovládať aj iná osoba.
    • Vďaka neustále dobíjanej batérii, je stoličkový výťah pojazdný aj po výpadku elektrického prúdu. Stoličkový výťah M1000 je vybavený bezpečnostnými prvkami ako napr. citlivé okraje, vďaka ktorým stoličkový výťah zastaví, akonáhle príde do styku s osobou alebo cudzím predmetom na schodisku. Stoličkový výťah M1000 je vybavený otočným sedadlom, ktoré sa v cieľovej stanici otočí tak, aby mohla prepravovaná osoba vystúpiť čelom k podeste.
    • Na požiadanie je možné dodať plne automatické otáčanie sedačky v stanici. Pre exteriérovú verziu stoličkového výťahu M1000 sa spolu so zariadením dodáva aj nepremokavá plášť na zakrytie celého stoličkového výťahu.DODANIE IHNEĎ.

     

     

     Stoličkový výťah  Minivator 2000

    • Stoličkový výťah (schodisková sedačka) Minivator 2000, slúži na prepravu telesne postihnutých a imobilných osôb po schodisku s variabilnou dráhou napr. do zákrut a zmien sklonov.
    • Komfortná a estetická sedačka stoličkového výťahu s jednoduchým ovládaním sa pohybuje po vodiacej koľajnici tvorenej dvoma okrúhlimi trubkami o priemere len 40 mm. Uchytená je do schodiska pomocou samonosných stojok.
    • Dráha stoličkového výťahu môže byť vedená jednak vnútornou stranou schodiska, spôsobom kopírovania zábradlia, alebo po vonkajšom obvode schodiska popri stene.
    • Inštalácia stoličkového výťahu Minivator 2000 nevyžaduje žiadne stavebné úpravy schodiska. Súčasťou dodávky sú aj diaľkové ovládače, vďaka ktorým môže stoličkový výťah ovládať aj iná osoba.
    • Bezpečnosť pri preprave je zabezpečená pomalým rozjazdom stoličkového výťahu, spomaľovaním sedačky v zákrutách a samozrejmosťou sú citlivé okraje proti nárazu do cudzích predmetov alebo osôb na schodisku.
    • Stoličkový výťah Minivator 2000 dokáže vytvoriť najužšiu vnútornú zatáčku na trhu, čo v praxi znamená, že je najšetrnejšia k miestu na Vašom schodisku.
    • Farbu sedačky a vodiacej koľajnice stoličkového výťahu si môžete zvoliť tak, aby ladila k Vášmu interiéru. Vodiacu koľajnicu stoličkového výťahu je možné urobiť sklápateľnú v dolnej stanici, aby nebránila prechodu pod schodiskom.
    • NOVINKOU je možnosť inštalácie ako jediného stoličkového výťahu do zákrut aj v exteriéroch, teda na vonkajších schodiskách.

     

     

     

    " alt="Doplatila na plné covidové nemocnice: "Každé ráno ľutujem, že som sa zobudila."">

    Gabriela Múčková sa na titulnej fotografii spred dvoch rokov ešte usmieva. Dnes
    je bezvládna ležiaca pacientka, ktorá hovorí, že súčasní politici prerazili dno a že
    tento štát ju uvrhol do väzenia, keď čaká na smrť zavretá doma a bez pomoci.
    „Neprejde deň, aby som nemyslela na samovraždu,“ hovorí Gabriela Múčková
    zo Senca. Má 55 rokov a od puberty bojuje s vážnymi diagnózami. Ale to, čo
    zažíva posledný rok, ju pripravuje o posledné zvyšky dôstojnosti a chuti do života.
    Už dlhodobo trápi Gabrielu psoriáza a z nej vyplývajúce vážne poškodenia kĺbov,
    do toho skleróza multiplex, inkontinencia a opakované zápaly. V minulosti
    prekonala vážnu gynekologickú operáciu aj onkologické ochorenie s metastázami,
    po ktorých absolvovala dva roky chemoterapie a ožarovania.
    Gabriela je posledné štyri mesiace nevládna, ležiaca, nedokáže sa sama ani
    posadiť, ani obrátiť. Nevie prejsť na WC ani do sprchy. Mimo domu sa dostane len
    v prípade, ak ju odvezú do nemocnice.

    Ľutujem každé ráno, že som sa zobudila
    „Psychicky som na tom najhoršie v živote. Každé ráno ľutujem, že som sa
    vôbec zobudila. Mám žiť takto?“ Ani antidepresíva nezaberajú. Predpísali jej ich
    na neuropatiu. „Najhoršie je, že nevidím žiadne svetlo na konci tunela,
    nemám žiadnu nádej na zlepšenie.“
    U Gabriely výrazne postihla kĺby a celý pohybový aparát práve kombinácia
    psoriázy a sklerózy multiplex. Pre rakovinu prsníka jej v minulosti museli vziať celý
    prsný sval, „čo ešte viac oslabilo pohyb mojej pravej ruky“. Artritída jej
    neumožňuje ani prípadný samostatný pohyb na invalidnom vozíku.
    Ráno Gabrielu obslúži syn, ktorý však musí odísť do práce a ona preleží celý deň.
    „Zastaví sa aspoň počas obeda, prebalí ma, dá mi jedlo a opäť uteká do
    práce. Príde až večer. Nikdy sa nesťažuje, ale aký život pri mne má?
    Žiadny.“ Väčšiu časť dňa tak Gabriela trávi sama a bez pomoci.
    „Nemôžem robiť nič iné, len pozerať do stropu, prípadne do notebooku.
    Kedysi som nepoznala nudu, lenže teraz ma už nič nebaví, neviem sa
    sústrediť na žiadny seriál, na nič. Čítam články a po chvíli si uvedomím, že
    ani neviem, o čom sú.“

    Pandémia ju dorazila
    S príchodom covidu-19 na Slovensko začalo pre Gabrielu zlé obdobie. „V marci
    2020 som začala mať závraty, oslabila sa mi jedna strana tela, zvýraznili sa
    problémy s kĺbmi. Lenže zomrela moja obvodná lekárka a pár mesiacov som
    nemala ku komu ísť.“
    Pandémia korony ešte viac situáciu komplikovala. „Prišli štátom nariadené
    obmedzenia, mnohí lekári prestali prijímať pacientov. Keď som si v marci
    hľadala neurológa, nešlo to. V seneckom okrese žiadny nie je, bratislavskí
    ma odmietali alebo nezdvíhali. Nakoniec som niekoho našla v Pezinku,
    termín som však dostala až na november. V mojom stave je osem mesiacov
    čakania na špecialistu hrou o život.“
    V tom čase Gabriela čakala aj na schválenie biologickej liečby psoriázy
    poisťovňou. Predtým jej ju nemohli nasadiť, lebo výrazne zvyšuje riziko
    onkologického ochorenia a Gabriela už rakovinu mala. Nakoniec zariskovala.
    „Poisťovňa mi mala schváliť biologickú liečbu do šiestich týždňov, pre
    koronu som sa k nej dostala až v júni. V poriadku, výrazne mi pomohla v
    tom, že koža sa mi po pár týždňoch výrazne vyčistila. Tešila som sa, že po
    dlhých rokoch si konečne budem môcť dať von krátke rukávy.“

    No Gabrielin celkový zdravotný stav sa priebežne zhoršoval. „Myslela som si, že
    ide o dôsledok psoriázy a z nej vyplývajúcej artritídy. Stále som slabla,
    pribúdali mi bolesti.“ Náhodou si na internete prečítala o skleróze multiplex a
    zistila, že má 10 z 11 opísaných príznakov a diagnózu jej potvrdili aj následné
    vyšetrenia.

    Gabrielu do nemocnice odmietli prijať
    Až keď Gabriela v auguste doma spadla a nevedela sa zdvihnúť, tak sa zdravotné
    problémy konečne začali riešiť. „Pochopila som, že nemôžem čakať na
    novembrový termín u neurológa. Objednala som sa do súkromnej
    ambulancie v Petržalke, kde mi dali skorší termín. Tam mi vybavili aj
    magnetickú rezonanciu. Keď prišli výsledky, neurológ mi rovno vypísal
    papier do nemocnice.“
    To bol ale už november 2020 a nemocnice Gabrielu pre pandemické opatrenia
    odmietli prijať. „Vraj kým ako-tak chodím, nemám nárok, prednosť majú
    vážne covidové stavy. Doslova mi povedali, že berú len ľudí v bezvedomí a v
    akútnych stavoch. Stalo sa mi presne to, na čo mnohí vopred upozorňovali –
    pre koronu sa štát vykašľal na množstvo pacientov s inými vážnymi
    diagnózami.“
    A práve to Gabrielu strašne hnevá. „Za iných okolností som mohla dopadnúť

    lepšie, respektíve podobne ako mnohí pacienti so začínajúcou sklerózou
    multiplex. Možno by som načas dostala pulznú dávku kortikoidov a postup
    choroby by sa minimálne spomalil. Možno by som dnes chodila.“

    Opakujúce sa zápaly
    Gabriela doma opäť spadla a celé hodiny do príchodu syna z práce ležala na
    zemi. A tak sa dostala do nemocnice, hoci už bola druhá polovica decembra.
    Vianoce tak strávila v nemocnici, kde jej definitívne potvrdili sklerózu multiplex.
    „Na jednej strane ma tam preliečili, na druhej strane som tam dostala silný
    zápal po tom, čo ma cievkovali. Chcela som mať radšej plienky, lebo po
    dávnejšej gynekologickej operácii sa so zápalmi borím už dlho, v nemocnici
    však trvali na tom, že mi na moč treba zaviesť katéter s vreckom. Žiaľ,
    spôsobilo mi to ďalší zápal a môj stav sa opäť zhoršil.“
    Keď v januári tohto roka Gabriela svojej lekárke povedala, že začína vidieť horšie
    a cíti sa čoraz slabšie, poslala ju do nemocnice, kde zistili silný zápal močových
    ciest. „Pár dní mi tam dávali antibiotiká, na domov som ich už nedostala, a
    tak som začala mať krvavý moč a 39-stupňové horúčky. Opäť som dostala
    lieky, po týždni sa však všetko zopakovalo.“ Psoriáza Gabriele spôsobila
    mimoriadne bolestivé postihnutia kĺbov.

    Aj keď sa covidu vyhýbala, nakazila sa v nemocnici
    Gabriela opäť spadla na začiatku marca. „V tom čase som už mala problém
    prejsť aj pár metrov. Keď som šla z obývačky na WC, pri kuchyni som mala
    stoličku, aby som si cestou mohla oddýchnuť.“ Do nemocnice ju opäť nevzali,
    pretože boli plné covidových pacientov. „Koho zaujímal nevládny pacient so
    sklerózou multiplex, keď vrcholila druhá vlna korony? Musela by som byť
    aspoň polomŕtva.“
    Na druhej strane Gabriela priznáva, že v tom čase sa aj bála ísť do nemocnice.
    „Celý rok som sa nenakazila covidom, dodržiavala som všetky opatrenia,
    nechcela som riskovať, že ochoriem.“ No a v apríli sa nechala zaočkovať prvou
    dávkou AstraZenecy.
    Ale covidu, ktorý jej výrazne zhoršil zdravotný stav, sa nakoniec nevyhla. V máji
    už pre svoj stav musela byť hospitalizovaná, a práve tam ju nakazili. „Prijali ma v
    stredu a v piatok prepúšťali pacientku z našej izby. Išla na test a zistila, že je
    pozitívna. Ako pozitívna sa ukázala aj druhá spolubývajúca. Rovno ma
    presunuli na oddelenie, kde ležali pacienti s podozrením na covid.“
    Keďže v nedeľu mala Gabriela negatívny text, a tak ju v pondelok prepustili
    domov. V utorok jej prepukli horúčky a v priebehu týždňa opäť skončila v
    nemocnici. „To už som mala saturáciu kyslíkom okolo 80. Viac ako týždeň
    som mala takmer 40-stupňové horúčky, neskončila som však na ventilácii,

    ale na kyslíku.“ Diagnóza: obojstranný zápal pľúc. „Najhoršie je, že syn si celý
    rok v práci dával pozor, aby neochorel a nenakazil ma. Nakoniec som ho
    nakazila ja.“
    Napriek tomu, že Gabriela po prvej dávke vakcíny ochorela na covid-19, ostala
    zástankyňou očkovania. „Práve teraz v júli ma doma druhýkrát vakcinovala
    mobilná jednotka. Keby bolo treba, pokojne si nechám pichnúť aj tretiu
    dávku. Myslím si, že nebyť prvej dávky, tak so svojimi dispozíciami a
    diagnózami neprežijem.“

    Politikov by som prefackala, prerazili všetky dná
    Gabrielu mimoriadne hnevá to, ako dlho sa nedostala k potrebnej liečbe, a to, že
    sa nakazila priamo v nemocnici . „Prepáčte, ale ja súčasných vládnych
    politikov vnímam ako masových vrahov už od minulej jesene. Už vtedy som
    si uvedomovala, že sa akútne potrebujem dostať k lekárom, ale nedalo sa to.
    Keď som čítala Matovičove bludy typu nevestičky, dobre bude, nechápala
    som. Politici vôbec nič nerobili, kašľali na druhú vlnu, hoci odborníci jasne
    povedali, že príde. Neviem im to odpustiť. Nikdy som nevolila Mečiara ani
    Fica, ale týchto dnešných by som asi vedela vyfackať. Viem, že zo mňa
    hovoria silné emócie, ale oni mi priamo ublížili. Pozrite sa, čo robia dnes –
    blíži sa tretia vlna a opäť nič nerobia. Prekročili všetky medze, prerazili
    všetky dná.“
    Aj na vlastnej skúsenosti po tom, čo si Gabriela požiadala o osobnú asistenciu, ju
    absurdný prístup štátu rozčuľuje. „Tri mesiace sa nik neozýval. Keď som ležala
    v nemocnici, konečne mi volala pani zo sociálky, že posudkový lekár ma
    potrebuje vidieť. Vysvetľovala som, že som v nemocnici a nejde to. Keď ma
    prepustili, nevedela som sa tam dostať.“
    Po covide je Gabriela totiž stále odkázaná na kyslík, ešte nedávno ho potrebovala
    18 hodín denne. „Nemám prenosný prístroj, ktorý by mi umožnil presun na
    úrady. Navyše, neviem sa dostať ani do invalidného vozíka, ani do auta, syn
    by ma tam musel priniesť na rukách. Ako mám teda prísť? Tak mi povedali,
    že sa mám ukázať, keď budem môcť,“ krúti hlavou nad tým, ako štát núti
    imobilných pacientov dostaviť sa na úrad. Posudkový lekár ju preto zatiaľ nevidel.
    A tak to úrad vyhodnotil tak, že nemá dostať osobnú asistenciu, ale opatrovateľa.
    „Problém je, že mi ho nemá kto robiť. Syn si to nemôže dovoliť, lebo si vzal
    hypotéku na náš dom v snahe prerobiť ho na bezbariérový. Stále v ňom
    nemáme dorobené ani niektoré základné veci. Z platu opatrovateľa by
    hypotéku nevládal splácať. Inú rodinu nemám a cudzieho človeka
    nezoženiem. Kto by to v Senci robil za 500 eur od štátu? Doteraz to bolo
    ešte menej. Musela by som súkromne priplácať, na to však nemám.“
    Takže v konečnom dôsledku Gabriela nemá nič. „Úradníčka zo sociálky a
    posudkár argumentovali tým, že osobná asistencia je určená na integráciu
    ľudí do spoločnosti, a ak sa k nim neviem teraz dopraviť, tak nie som
    schopná integrácie. Lenže mňa dorazil covid. Ak by som sa dostala k

    pomoci, napríklad ak by som mala s kým denne cvičiť, dostať sa k
    rehabilitáciám, tak verím, že by som nabrala toľko síl, aby som prešla pár
    krokov aspoň s chodúľkou. Lenže takto ma uvrhli do bezvládneho väzenia,
    keď čakám na smrť zavretá doma a bez pomoci.“

    Nočné sny, v ktorých sa vidí zdravá
    Akútne by Gabriela potrebovala aj polohovaciu posteľ a elektrický zdvihák. Stále
    čaká na ich schválenie poisťovňou. „Keby som ho mala, syn by ma vedel
    presadiť na invalidný vozík a nemusela by som stále ležať v posteli.“ V
    aktuálnych horúčavách by potrebovala aj klimatizáciu. „Tieto teploty nezvládam,
    nedokážem poriadne dýchať.“ U pacientov so sklerózou multiplex to súvisí s
    takzvaným Uhthoffovým syndrómom – len čo stúpne teplota tela, dostavujú sa
    mimoriadne nepríjemné stavy.
    Gabrielin invalidný dôchodok je čosi viac ako 400 eur. Niečo ju stoja lieky, niečo
    nevyhnutné pomôcky. „K tomu mám asi 70 eur príspevok na hygienu a
    dopravu, to však nestačí. Uhrádzajú mi plienky, tie však vyjdú tak na dva
    týždne, ďalšie si dokupujem sama. K tomu treba prirátať podložky, rôzne
    krémy a prostriedky na základnú hygienu, pretože sa neviem dostať do
    sprchy. Nemôžem vyskakovať.“
    Smutne hovorí, že už nevládze bojovať. „Už 40 rokov sa trápim s chorobami.
    Brali mi slobodu, ale skleróza multiplex mi vzala úplne všetko. O čom viem
    rozhodovať? O ničom. Som tu zbytočne. Telo mi dlhodobým ležaním čoraz
    viac ochabuje. Nemôžem ísť ani do kúpeľov, inkontinentných pacientov
    podľa lekárky berú len výnimočne, aj to so sprievodom, ktorému by som
    musela pobyt zaplatiť.“
    Najhoršie sú sny. „Dvakrát týždenne sa mi sníva, že chodím, teším sa z toho,
    potom sa prebudím a zistím, že všetko je inak,“ rozplače sa. „Som
    bezmocná.“

    Môj syn mal prebaľovať moje vnúčatá, nie mňa
    Gabriela ale stále má jedno želanie. „Prosím, aby sa proti covidu zaočkovali
    všetci, čo môžu. Je to jediný spôsob, ako zabezpečiť, aby sme na pandémiu
    nedoplácali my s inými diagnózami. Ak v ďalšej vlne zaplavia nemocnice
    covidoví pacienti, opäť ostaneme na vedľajšej koľaji. A mnohí zomrieme.“
    Mimoriadne ju tiež trápi, dokedy to takto vydrží jej syn. „V tomto veku už mal
    prebaľovať moje vnúčatá a nie mňa. Lenže ktorá by sa na neho ulakomila,
    hoci je to chalan s domom, autom a robotou, keď má na krku mňa? Ubíja
    ma, že ničím a možno som už zničila aj jeho život. Toto žiadny normálny
    rodič nechce.“

     

    Zdroj: dennikn.sk

    Predchádzajúci článok
    Na dovolenke si muž vychutnal obľúbené jedlo a nastali vážne problémy!
    Nasledujúci článok
    Jedným z príkladov dobrej praxe je inkluzívne ihrisko