Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Tento príbeh je úplne iný ako príbehy väčšiny z nás. Ide o príbeh 32-ročného hokejistu Juraja Valacha. Slovenský športovec a tragické udalosti, ktoré ho stretli, sú mnohým ľuďom dobre známe. O manželku prišiel pred piatimi rokmi, keď nečakane zomrela predtým, ako stihla porodiť dvojičky.
Jej zdravotné komplikácie mali fatálne následky, jedno z detí musí žiť s postihnutím. Juraj si po narodení detí musel vybrať medzi hokejovou kariérou a starostlivosťou o deti. Nakoniec však svoje dve lásky prepojil a v tom mu veľmi pomáhajú aj jeho rodičia.
Strata manželky
Jurajova manželka Simona v roku 2016 zomrela v banskobystrickej nemocnici, rok po ich svadbe. V tom čase čakala dvojičky. O manželku však mladý športovec neprišiel zo dňa na deň.
„Moja žena umierala 22 dní. Bolo to strašné, neustále bola v kritickom stave a ani my, ani lekári nevedeli, čo s ňou bude,“ hovorí Juraj Valach. Simona dostala mozgovú porážku a bola vtedy v 25. týždni tehotenstva.
„Pýtal som sa lekárov, či by nebolo lepšie, keby deti vybrali von. No ešte potrebovali čas. Myslel som si, že by sa potom žene uľavilo, nemusela by niesť takú veľkú fyzickú záťaž a možno by prežila,“ spomína hokejista.
Pár dní na to sa jeho žene polepšilo, aj napriek tomu, že mala ochrnutú ruku a nohu. „Vnímala a komunikovala. O dva dni neskôr mi oznámili, že jej z hlavy vypadla drenážna hadička, aj keď doteraz nerozumiem tomu, ako sa to stalo, keď bola na JIS-ke. Vtedy sa jej tlak v hlave veľmi zvýšil a dostala druhú porážku. Mala krvácanie do mozgového centra. A to už bol koniec.“ Kvôli deťom však lekári jej telo udržiavali naďalej pri živote. Hoci jej srdce bilo, mozog už nefungoval.
„Deti boli veľmi malé a lekári nevedeli, či vôbec budú žiť. V tom čase ich už však museli vybrať. Amálka mala približne jedno kilo, Jerguš asi 800 gramov, museli ho v priebehu týždňa trikrát oživovať. Niekoľkokrát mi volali, aby som prišiel do nemocnice s tým, že malý umiera,“ prezradil Valach.
Ostať pri hokeji – áno alebo nie?
„Keď sa deti narodili, celý čas so mnou boli rodičia. Nikoho iného nemám. Neviem si predstaviť, ako by som sa o ne vtedy staral sám. Mama odišla z práce, robila predtým interiérový dizajn, no rozhodla sa mi pomôcť. Bez rodičov by som bol stratený. Nežiadal som to od nich, no vyplynulo to prirodzene z danej situácie a som za to veľmi vďačný,“ zveruje sa Juraj. V tom čase hrával v Chomutove.
Väčšinu času strávil cestovaním za deťmi. „Keď sa deti narodili a boli v inkubátore, bolo to ťažké. Prvý rok sme veľmi často museli navštevovať lekárov. Jazdil som za nimi autom a za tri mesiace som najazdil asi 110 000 kilometrov, čo sa nepodarí ani mnohým profesionálnym šoférom,“ hovorí.
Keď na jednej z ciest dostal mikrospánok a narazil do zvodidiel, rozhodol sa, že bude radšej cestovať vlakom. Postupne sa presúval čoraz bližšie k svojim deťom, ktoré aktuálne bývajú s jeho rodičmi v jeho byte v Banskej Bystrici, predtým žili vo Zvolene. Jednu sezónu pôsobil v rakúskom Linzi, od leta 2020 hrá v Bratislave za HK Slovan.
„Vždy, keď je aspoň jeden alebo dva dni voľna, cestujem za nimi. Na druhý deň sa vraciam. Niekedy sa mi podarí ísť aj na dva alebo tri dni. No len výnimočne,“ vysvetľuje Juraj. Takýto životný štýl je síce vyčerpávajúci, no odhodlaný otec sa snaží byť so svojimi deťmi vždy, keď je to možné.
„Deti to berú normálne, až som z toho prekvapený. No som s nimi stále v kontakte. Niekoľkokrát denne si voláme aj cez videohovor a vraciam sa vždy, keď sa dá. Lepšie sú obdobia, keď sa nehrá hokej a ja som niekoľko mesiacov doma,“ priznáva.
Zároveň sa Juraj zveruje, že po pobyte doma má problém od detí odísť a niekoľko dní si musí zvykať na to, že ich nemá neustále pri sebe. „Zatiaľ hrám hokej, aby som deťom zabezpečil pohodlný život a zarobil. Chcem, aby im nič nechýbalo. No nedokážem im zabezpečiť mamu, tá im už bude chýbať navždy. Uvidím, ako to bude neskôr, keď aj rodičia budú starší a nebudú vládať mi pomáhať,“ zveril sa. Nad partnerkou a o nadväzovaní vzťahov však mladý muž neuvažuje.
„Na toto nemám čas. Rozhodol som sa svoj život zasvätiť deťom. Rátam s tým, že sa o svojho syna budem starať do smrti, kým budem zdravotne a psychicky schopný. Ani neviem, či by som chcel niekoho ťahať do mojej životnej situácie. Realita je totiž dosť krutá.“
Zo všetkých strán podpora
Aj jeho spoluhráči ho podporujú, napriek tomu, že nemá žiadny špeciálny režim. A ani by to nechcel.
„Nemám rád, keď ma ľudia ľutujú, chodia za mnou a tľapkajú ma po pleci, že to mám ťažké. Cítim sa vtedy skôr horšie,“ vysvetľuje.
Vedenie klubu Slovan, spoluhráči a fanúšikovia ho však začiatkom roka podporili špeciálnou dražbou hokejových dresov. Podarilo sa im tak na pomoc pre Jerguša vyzbierať takmer 20 000 eur. Juraj ale pozerá do budúcnosti. Chce, aby mu so synom po čase pomáhala aj dcéra Amálka, ktorá je, našťastie, zdravá. Syn Jerguš je hendikepovaný na 90 %.
„Jeho postihnutie je však iné v porovnaní s ostatnými deťmi. Neviem ho nikam zaradiť. Rozdiely medzi ním a inými deťmi si všímam, keď chodíme na liečenia alebo po rôznych centrách. Zdá sa mi, že jeho vnímanie je normálne. Psychologička a ďalší odborníci nám povedali, že všetkému, čo mu hovoríme, rozumie,“ opisuje Juraj.
Jurajov syn Jerguš sa nevie posadiť, nedokáže udržať rovnováhu a nevie sa vzpriamiť ani správne hýbať. Jeho pohyb a motorika sú nekoordinované, no hýbe sa v podstate stále, kým nezaspí. „V spánku vyzerá ako krásny zdravý chlapec,“ vysvetľuje otec a dodáva: „Uvidíme ako sa bude vyvíjať jeho vzťah s Amálkou. Bol by som rád, keby sa o svojho brata v budúcnosti starala viac. Zatiaľ to však od nej nemôžem chcieť, musí mať svoje detstvo, hrať sa.“
Zdroj: Zena.sme.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
