Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

K životu patria i ťažkosti, no napriek tomu stále stojí za to

26.10.2021

Zbyněk zostal po páde na bicykli na vozíku.

K životu patria i ťažkosti, no napriek tomu stále stojí za to

Volá sa Zbyněk a na vozíku sa ocitol po páde z bicykla. "Rozbehnutý bicykel ma katapultoval do iného sveta, v ktorom mi tie prekliate a zároveň toľko milované kolesá i tak zostali navždy a stali sa nevyhnutným prostriedkom k pohybu, štúdiu, zábave, proste k životu." Zoznámte sa so Zbyňkom Švehlom, jedným z ambasádorov projektu Všeobecnej zdravotnej poisťovne VZPoura úrazům.

 

Po úraze na bicykli ste sa ocitol na vozíku. Môžem sa opýtať, ako k tomu presne došlo a ako ste sa s celou situáciou vyrovnával?

 

Spadol som z bicykla pri triatlonových závodoch. Stačila chvíľka nepozornosti a možno i premáhaná únava zohrala svoju rolu. Behom chvíľky sa mi v devätnástich rokoch otočil svet naruby. Vyrovnával som sa s tým "po svojom" a snažil sa ten hryzúci nevzhľadný sveter, ktorý mi život nasadil, obrátiť. Pochopiteľne to nebolo ľahké, veď keď má človek možnosť nahliadnuť aj na rub života, dá sa to vnímať aj ako príležitosť. Teda nie, že by som to vtedy tak bral... S odstupom času doceňujem podporu rodiny a všetkých blízkych a potom práve to vyrovnávanie sa  "po svojom". Cesta späť k aktívnemu životu a ku zmiereniu rozhodne nemá univerzálny návod. Mnohé doporučenia a rady samozrejme fungujú a sú užitočné, ale ich dosah je iba obmedzený. V tej osobnej rovine si to musí nakoniec aj tak každý nejako zrovnať sám.

 

Vždy ste veľa športoval a viem o vás, že športu holdujete aj naďalej navzdory svojmu hendikepu. Čo bolo najťažšie pri návrate k pohybu?

 

Začať športovať nebolo vôbec ťažké. Respektíve nevyžadovalo to veľké premáhanie. Po dlhej dobe na lôžku, kedy som ležal skoro štyri mesiace na chrbte, skôr ako som mal dovolené sadnúť na vozík, som bol vyhladnutý po čomkoľvek, čo moje telo rozpohybuje a rozprúdi krv v žilách. Obtiažnejšie potom bolo nájsť v tom novom pohybe ľahkosť a slobodu, ktorú mi šport dával pred úrazom. Zo začiatku to dosť bolí a je to také invalidné pachtenie. Zober čert, ako to vyzerá navonok. Možno sa i teraz naše parašportovanie môže niekomu tak pozdávať, ale verte, že to prežívanie emócií a pocit bezchybne fungujúceho tela sa dá nájsť a prežívať i s ťažkým hendikepom je super a som vďačný, že sa mi to podarilo. Život s hendikepom môže priniesť viac ťažkostí, než dokážeme sami uniesť. Život napriek tomu aj tak stále stojí za to. Dnes už ale robím veľa vecí omnoho opatrnejšie.

 

Stále sa venujete triatlonu, zúčastňujete sa závodov, skrátka ste to nevzdal. Aké máte športové sny a plány?

 

Ak mám byť úprimný, mne už sa o športe veľmi sny nesnívajú :). Plán do ďalšej dekády je jasný, zostať ďalej aktívny a udržať sa v dobrej forme. A ak pôjdem na handbiku na Mont Ventoux, alebo vyrazíme s kamarátmi cyklistami na Polabí, od hasičiarne v Semiciach, je vlastne jedno. S pohľadu porovnania s tým, keby som o túto možnosť pohybu mal prísť úplne.

 

Máte dcéru, vediete ju taktiež ku športu? Čo ju baví najviac a vzhľadom ku svojej skúsenosti, ako ju učíte, aby bola opatrná a dávala na seba pozor?

 

Pravdupovediac dcéry mám dve. Tá staršia chodí na atletiku, mladšia je zatiaľ v škôlke, takže ráno zatiaľ športujeme skôr my než ona. Budem rád, keď si dievčatá pohyb zamilujú, tak ako ja, ale je to len ich voľba. Vidia, ako sa otec niečomu usilovne a mnohokrát až upotene venuje, že je za tým mnoho práce, disciplína. A hlavne, že to robím rád. K tomu všetkému, moja žena chodí pravidelne behať. Tak možno sa im niečo z toho na ich ceste bude hodiť. Pre mňa je najdôležitejšie vedomie, že oni dve sú nad vecou, nad tou mojou celou športovou posadnutosťou.

 

Čo by ste odkázal ostatným rodičom, ako dbať na zdravie svojich detí, ako im pomôcť predchádzať úrazom a prečo je dôležité viesť ich ku športu?

 

Deti nás napodobňujú. Ak budeme zodpovední voči svojmu zdraviu my sami, tak dieťa sa bude, či už chce alebo nie, skôr či neskôr chovať podobne. Pokiaľ otec nenosí prilbu na bicykli, babička si v aute nepripne pás, pretože vezie na kolenách čerstvé vajcia, mama drží volant a zároveň píše smsku, tak ten priestor pre dieťa ako sa v tom dobre zorientovať a pozitívnejšie nastaviť, nie je veľmi veľký. Je to jednoduché: Buďme príkladnými rodičmi a verme im. Deti si so všetkým poradia. A poradia si s tým "po svojom". A to je práve dobré.

 

Ako ste sa vlastne dostal k funkcii ambasádora projektu Všeobecnej zdravotnej poisťovne VZPoura úrazům?

 

Ukončil som kancelársku prácu v jednej veľkej korporácii a hľadal alternatívu zamestnania, pri ktorom by mi zostalo viac času na rodinu a športovanie. Dopyt po novom ambasádorovi ma zaujal nielen kvôli flexibilite pracovnej doby, ale tiež hlavne náplňou a zmyslom práce, a tak som to skúsil.

 

Môžete celý projekt trochu bližšie predstaviť? Čo je cieľom a zámerom, aké akcie alebo aktivity ho sprevádzajú?

 

V rámci projektu VZPoura úrazům ponúkame školám po celom Česku besedy na tému prevencia úrazov. Našou primárnou snahou je deti presvedčiť, že rizikové a neopatrné chovanie vedie k úrazom a že ich následky môžu byť a sú omnoho vážnejšie, než aká je obyčajne ich doterajšia skúsenosť.

 

Idete takpovediac s kožou na trh a bez obalu deťom rozprávate svoj príbeh?

 

Presne. Vyrozprávame svoje osobné príbehy, popisujeme okolnosti a rozhodnutia, za akých sa stala pred rokmi nehoda nám, prezentujeme obrázky rizikových situácií, štatistiky úrazov podľa počtu a typu činností, pýtame sa detí na ich skúsenosti. Skrátka snažíme sa ich vtiahnuť do problematiky úrazov, ako to len ide. Samozrejme, že vo veľkej miere nehovoríme deťom nič z toho, čo by už skôr nepočuli. V každom prípade tá forma prezentácie a naša prítomnosť, sprevádzaná vyrozprávaním skutočnej udalosti, ich obyčajne zaujmú natoľko, že prijímajú naše rozprávanie osobnejšie a intenzívnejšie.

 

Zdroj: Maminka.cz

Predchádzajúci článok
11 rokov boja za spravodlivosť 20 vyhratých súdov, 20 kg papierov
Nasledujúci článok
Mamička skončila po pôrode na invalidnom vozíku