Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Keď prišla na svet, dávali jej pár dní života.

05.03.2019

Odvtedy uplynulo 10 rokov a jej matka je vďačná, že sa nikdy nevzdala.

Keď prišla na svet, dávali jej pár dní života.

Keď sa Laura pred desiatimi rokmi narodila, lekári z prešovskej nemocnice jej dávali len pár dní života. Narodila sa predčasne s masívnym krvácaním do mozgu štvrtého stupňa, štvorkomorový hydrocefalus.

Po pár dňoch ju jej matka Veronika Nováková dala pokrstiť, bála sa, že neprežije. Laura sa narodila cisárskym rezom, predčasne v 29. týždni. Vážila necelých 1500gramov. V 29. týždni nemala vyvinuté pľúca a tak sa po narodení  nedokázala nadýchnuť.  Popraskali jej cievy, čo spôsobilo krvácanie do mozgu. A spustilo sériu nekončiacich sa zdravotných problémov.

 Matka Veronika ju po pôrode hneď ani len nevidela, lekári jej informácie o ťažkom zdravotnom stave jej dcéry dávkovali postupne.

Laura strávila dlhú dobu na JISke, vo vzájomnom odlúčení od matky. Veronika v ťažkej situácii necítila podporu od svojho okolia a najmä nie od nemocničného personálu. Neraz jej personál povedal, že ak aj Laura prežije, celý život bude len ležať a nebude sa dokázať ani len sama napiť. Jedna zo sestier dokonca odporučila Veronike dať dcéru do ústavu, vraj si zničí život, pretože nevie, čo ju pri starostlivosti o dieťa v takom stave čaká. To však bolo pre veroniku neprípustné.

Keď Lauru po dvoch týždňoch prevážali na Kramáre do Bratislavy, musela si matka zabezpečiť vlastný odvoz. Nemohla dokonca ísť so svojou dcérou ani len v sanitke. Separácia a postoj okolia bola pre obidve veľmi ťažká.

Na JISke mohla Veronika svoju dcéru navštevovať len dvakrát denne a aj to len na pol hodinu. Pri pohľade na malé telíčko napojené na pľúcnu ventiláciu sa vždy rozplakala. Cítila sa bezmocná, no bola odhodlaná vzchopiť sa a bojovať za svoje dieťa. Vedela, že Laura vníma jej prítomnosť a preto sa snažila krátky čas, ktorý s ňou mohla stráviť využiť naplno.

V Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave Veronike aj Laure veľmi pomohli, a to po lekárskej aj psychickej stránke. V Bratislave konečne mohla Veronika po dvoch mesiacoch vziať Lauru na ruky, prvé kritické týždne mala už vtedy za sebou. Veľkú podporu v Bratislave cítila Veronika od neurochirurga MUDr. Františka Hrona z kliniky detskej chirurgie. Vždy ju dokázal povzbudiť a bolo z neho cítiť, že robí všetko najlepšie ako vie, aby Laure pomohol.

Laura absolvovala sedem operácií mozgu. Pri poslednej jej zaviedli vývod, ktorý odvádza mozgovomiešny mok  - likvór, z hlavy priamo do brucha, ktorý má dodnes. Vďaka tomu, že je voperovaný pod kožou, ju v bežnom živote v podstate nijako neobmedzuje.

Keď mala Laura rok, lekári jej diagnostikovali detskú mozgovú obrnu s tým, že nebude nikdy chodiť. No jej matka sa nehodlala s touto prognózou zmieriť, pretože videla ako jej dcéra neustále kopká nožičkami. Začala s ňou cvičiť Vojtovu metódu a pravidelne navštevovali Špecializovanú rehabilitačnú nemocnicu v Dunajskej Lužnej, v minulosti známu ako Rehabilitačné detské centrum.

Vďaka cvičeniu a obetavosti matky Veroniky sa Laura už v dvoch rokoch dokázala sama postaviť. V piatich rokoch Laura absolvovala ako tretie či štvrté dieťa na Slovensku operáciu miechy – selektívnu dorzálnu rizotómiu. Vďaka operácii sa jej uvoľnilo svalové napätie, čím sa predchádza napríklad napätiu v nohách. Laure sa vďaka operácii upravilo postavenie kolien, ktoré jej pred operáciou ťahalo dovnútra.

Vďaka odhodlaniu a vnútornej sile matky Veroniky Novákovej a aj vďaka pokrokom vedy a lekárom, je dnes Laura zdravé dievčatko, ktoré sa teší zo života. Matka Veronika vyskúšala všetky liečebné postupy, lieky a aj cvičenie Vojtovou metódou najskôr na sebe, aby si overila čo vlastne dcére dáva a či rehabilitácie nie sú bolestivé. Úsilie, ktoré neúnavne v starostlivosti o Lauru dodnes vyvíja je neuveriteľné a úžasné.

Ťažké diagnózy sa na Laurinom mozgu samozrejme podpísali. Úplne zdravá nebude nikdy.

„Samozrejme, mozog má poškodený, to je jasné. Má autistické sklony, priemerný až podpriemerný intelekt, má 10 rokov, a niekedy odpovedá ako šesťročná. Tiež viem, že nikdy nebude behať ani hrať futbal. Robím však všetko preto, aby sa vedela podpísať, najesť, obliecť a dostať kam treba. Chcem, aby bola v živote samostatná. A ak sa jej zdravotný stav neskomplikuje, verím, že sa nám to podarí,“ hovorí Veronika.

Laure sa nedávno narodila sestrička a tak je Veronika s ňou doma na materskej. S druhým manželom žije dnes v harmonickom vzťahu v Čabalovciach neďaleko Medzilaboriec. Ich druhým domovom je však navždy rehabilitačné stredisko v Dunajskej Lúžnej, kam s Laurou dodnes chodievajú na liečenia.

„Všetci sme si tam prešli podobným trápením, vieme sa najpresnejšie vcítiť do našich starostí aj radostí, navzájom sa povzbudiť. Človek sa tam nabije energiou a môže ďalej fungovať doma,“ opisuje  svoj vzťah k tomuto miest Veronika.

Veronika vždy hovorí, že aj napriek tomu, že na začiatku bola situácia veľmi náročná, je najdôležitejšie nevzdávať sa a neľutovať sa. Snažiť sa nasmerovať tak, aby sa človek so situáciou zmieril a spravil maximum preto, aby jeho dieťa žilo raz čo najplnohodnotnejší život. Ako rodič ste tu, aby ste svojmu dieťaťu pomohli a našli cestu ako s ním zvládnuť všetko to, čo samé nedokáže.

 

Zdroj: Ahojmama.pravda.sk

Predchádzajúci článok
Matky postihnutých detí sú na Slovensku v najťažšej situácii.
Nasledujúci článok
Poznáte film Nedotknuteľní? Rovnaký príbeh prežíva aj Slovák