Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Má viacero diagnóz, používa invalidný vozík a aj napriek ťažkému osudu šíri okolo seba humor a pozitívnu energiu.

26.01.2019

Katka sa na rodila s detskou mozgovou obrnou a viacerými ďalšími diagnózami.

Má viacero diagnóz, používa invalidný vozík a aj napriek ťažkému osudu šíri okolo seba humor a pozitívnu energiu.

Katka sa na rodila s detskou mozgovou obrnou a viacerými ďalšími diagnózami. Jej zdravotný stav je a vždy bol komplikovaný. Okrem detskej mozgovej obrny jej zdravotná karta obsahuje i diagnózy ako vertebrogénny syndróm, kolujúce chronické bolesti či strabizmus. Okrem toho to  nemá ľahké ani v živote a rodinným zázemím sú pre ňu jej starý rodičia. Matka jej umrela a otec ju opustil.

Katka však napriek všetkému napĺňa svoj život s veľkou silou a odhodlaním. Jej pozitívne vyžarovanie napĺňa humorom nie len jej život ale aj životy ľudí v jej blízkosti.

Svojim postojom k životu dokáže rozpúšťať aj predsudky okolia voči zdravotne hendikepovaným ľuďom, ktoré sú v spoločnosti často citeľné.

 

Katka dokáže kráčať aj za pomoci francúzskych barlí. Človek, ktorý ju stretne ju na prvý pohľad často poľutuje, akoby to bola jediná prípustná reakcia.

Katka je však žena ako každá iná, má svoje sny, túžbou páčiť sa, pomáhať, zlepšiť a skrášliť svet. Katarína Račáková má navyše ešte dar humoru a nadhľadu a vďaka tomu sa človek okamžite začne sústrediť skôr jej ľudskosť ako hendikep.

 

Na svoj hendikep sa dokáže pozerať až s neuveriteľným humorom:

„Dievča, kde si sa tak dochrámalo?“

„V maternici, tety, v maternici.“

 

Svedčí o tom aj jedna z jej anekdot, ktoré sú odrazom jej každodenného pohľadu na život.

 

„Mám niekoľko vtipných diagnóz a niekoľko kompenzačných pomôcok,“ komentuje svoj zdravotný stav. Pri chôdzi jej väčšinou pomáhajú francúzske barle, ktorým dala príznačné mená Pali a Ce. Na dlhšie vzdialenosti používa „oranžový mercedes“, v reči zdravej majority aktívny invalidný vozík.

 

Pre Katku je prirodzené, že aj napriek všetkým svojim diagnózam žije svoj život naplno. Má prácu, žije v podnájme a aktívne sa venuje napríklad ping pongu, plávaniu, rada bicykluje a má rada víno.

Okrem toho rada chodí na prechádzky, hoci aj na invalidnom vozíku.

 

Katarína má súrodenca Mareka, sú dvojičky. Ako sama hovorí, vždy bola vychovávaná v optimistickom duchu a preto sa vždy chcela osamostatniť sa, vedieť sa postarať o seba, o domácnosť, raz aj o rodinu. Nechcela sa stať závislou od zdravého brata Mareka. Nikdy nemala tendencie sa ľutovať a vždy hľadela dopredu. Rovnako ani Marek ju nikdy neľutoval a dokázal s ňou žartovať. Bol to však vždy humor v rámci normy – žiadne strápňovanie, zosmiešňovanie. Skôr zdravý, sebavedomý humor. „Napríklad sa zo mňa smeje, že chodí rýchlejšie dozadu ako ja dopredu,“ hovorí Katka.

 

Katka má dnes 26- rokov a venuje sa tomu, čo ju najviac baví – sociálnej práci.

„O sociálnej práci sa vraví, že to by mohol vyštudovať každý. Málokto si však uvedomuje, že ty na seba v tejto brandži preberáš zodpovednosť za iného človeka. Musíš byť ten, kto mu správne poradí; musíš byť maják, ktorý mu svieti. A to je niekedy veľmi ťažké,“ vraví Katka.

 

 Katka navyše vidí svoj hendikep v sfére sociálnej práce ako výhodu. Vie sa lepšie vcítiť do osudov ľudí, ktorí k nej prichádzajú, a zároveň v nich vzbudzuje väčšiu dôveru.

 

Katka vždy chodila do školy medzi zdravých ľudí a zo svojich skúseností hovorí, že sa stretla s predsudkami alebo dokonca komplexami zdravých ľudí pri rozhovore s ňou. A s akým predsudkom sa často stretáva? „Ľudia si myslia, že keď ti je niečo fyzicky, tak ti je aj niečo psychicky Skutočné bariéry nie sú fyzické, ale v hlavách ľudí a tie sa odstraňujú ťažko,“ hovorí.  Najprirodzenejšie sa však aj ona sama cíti v komunite hendikepovaných, no neizoluje sa v nej.

 

Postoj zdravých ľudí voči hendikepovaným sa dnes najčastejšie delí len na dva nesprávne pohľady: „Ľudia nás buď ľutujú, alebo nás príliš obdivujú. Myslím si, že si treba zvoliť zlatú strednú cestu. Sme normálni ľudia ako každý iný, len máme trošku ťažší život. To, ako žijeme aj so svojimi obmedzeniami, môže byť sčasti inšpirujúce aj pre iných, ktorí niekedy riešia totálne banality. Ale nemuseli by nás až tak obdivovať, lebo je to trochu nepríjemné, keď ťa niekto stavia na pozíciu modly. Nie sme dokonalí; nikto nie je dokonalý,“ vraví Katka.

 

Pre Katku je najnáročnejšie naučiť sa prijať pomoc, je to pre ňu akási skúška pokory. „Ťažko je totiž byť hendikepovaný perfekcionista,“ smeje sa. Jej veľkou túžbou je mať raz dieťa  a žiť taký „obyčajný“ rodinný život.

 

V oblasti vzťahov si už Katka vytvorila zo svojich skúseností názor: „Môže sa stať, že si ako hendikepovaná nájdeš zdravého partnera. Osobne som však v takom vzťahu vnímala nerovnocennosť. Nechcela som sa cítiť zaviazane za to, že sa o mňa stará, keď mám horší deň. Je podľa mňa lepšie nájsť si partnera, ktorý je na tom rovnako, ako si ty. Alebo ktorý je na tom horšie, ak máš schopnosti sa oňho postarať – ak ich nemáš, potom musí váš vzťah fungovať cez osobných asistentov, čo je ďalšia komplikácia. Myslím si však, že pokiaľ je vo vzťahu láska, všetko sa dá zvládnuť ,“ uvažuje.

 

Vo svete, kde môže mať zo svojho výzoru komplexy aj zdravá žena, sa Katka učí prijať samu seba takú, aká je. Aj keď to nie je vždy ľahké.

 

Katka verí, že raz budem šťastná. „Teraz možno ešte nie je ten čas, ale raz...“. Nateraz sa pokúša robiť šťastnými iných.  Vo svojom vnútri sa často obracia na Boha a hľadá u neho oporu.

 

Zdroj: Katolickenoviny.sk

Predchádzajúci článok
Ako vyzerá budúcnosť ochrnutých ľudí za volantom?
Nasledujúci článok
Na Slovensku je viac ako 6 percent detí v špeciálnych školách. Nemôžeme sa tváriť, že deti s postihnutím neexistujú.