Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Miechu si môžete poraniť kdekoľvek, hovorí lekár o Filipovom úraze na trampolíne

11.01.2021

Sám pred devätnástimi rokmi skončil po nehode na lyžiach na invalidnom vozíku.

Miechu si môžete poraniť kdekoľvek, hovorí lekár o Filipovom úraze na trampolíne

Sám pred devätnástimi rokmi skončil po nehode na lyžiach na invalidnom vozíku. Svoj boj ale lekár Jiří Kříž nevzdal a teraz pomáha ako primár Spinálnej jednotky pacientom po úrazoch chrbtice. Spolu so svojim tímom sa teraz stará aj o sedemnásťročného Filipa, ktorý ochrnul po páde na trampolíne a vianočná zbierka iDNES.cz by mu mala pomôcť s návratom do bežného života.

    

Ste primárom Spinálnej jednotky a váš tím sa stará o Filipa, ktorý mal vážny úraz na trampolíne. Stávajú sa tieto nehody často, alebo ste sa s tým stretol prvýkrát?

    Na Spinálnej jednotke v Motole bol za uplynulých pätnásť rokov prevádzky Filip iba druhým pacientom, ktorý si pri skoku na trampolíne poranil miechu. K poraneniu chrbtice bez poškodenia miechy ale môže na trampolíne dochádzať častejšie.

   

Čo sa vlastne Filipovi presne stalo?

    Filip pri salte dopadol na hlavu a spôsobil si zlomeninu štvrtého krčného stavca, pri ktorej došlo k poškodeniu miechy. Nasledoval prevoz do Motolskej nemocnice, vyšetrenie a operácia, pri ktorej sa uvoľnil tlak na miechu a stabilizovala sa poranená chrbtica pomocou špeciálnych skrutiek a dlahy.

       

Čo si o tej smutnej udalosti osobne myslíte? Je to iba „blbá“ náhoda?

    Filip bol podľa všetkého veľmi pohybovo nadaný a podobné skoky zrejme predvádzal bežne. Takýto nešťastný dopad mohol byť ovplyvnený napríklad únavou alebo stratou koncentrácie.

   

Stalo by sa to aj keby skúšal saltá na zemi a nie na trampolíne?

    Viem si predstaviť, že gumový povrch trampolíny bráni sklzu a môže tak dôjsť k prudkému zbrzdeniu pohybu pri kontakte určitej časti tela, čo by sa napríklad na tráve nestalo. Ale to neznamená, že nešikovný pád na zemi nemôže spôsobiť poranenie chrbtica a miechy.

   

Sú trampolíny nebezpečné?

    Nebezpečné môže byť i prechádzanie vozovky. Záleží na okolnostiach. Väčšina športových úrazov vzniká kvôli preceneniu vlastných schopností alebo chvíľkovou nepozornosťou.

   

Ako by sa mal človek zachovať, keď sa niečo takéto stane?

    Pokiaľ zranený dýcha a je pri vedomí, tak ako v prípade Filipa, je najlepšie ponechať ho v nálezovej polohe a zotrvať tak do príjazdu zdravotníckej záchrannej služby.

  

 Aké sú Filipove vyhliadky?

    Filip je veľký bojovník a má pred sebou ešte niekoľko mesiacov intenzívnej rehabilitácie. Postupne sa zlepšuje pohyb na horných končatinách, čo je zásadné pre jeho maximálnu sebestačnosť. Na nohách sa zatiaľ žiadny aktívny pohyb neobjavil. Filip má zachovanú citlivosť pod úrovňou poranenia, čo svedčí na neúplnú miechovú léziu, ktorá máva priaznivejší priebeh. S pribúdajúcim časom od úrazu ale samozrejme klesá nádej na úplné uzdravenie. Máme mnoho pacientov, ktorým sa zachovala iba citlivosť, alebo aj aktívna hybnosť nôh, ktorá ale nie je dostatočná pre chôdzu.

         

Ľudia si možno hovoria, že to je vina mladého nezodpovedného chlapca, tak prečo by mu mali pomáhať? Čo by ste na to odpovedali?

    Rozhodne si nemyslím, že by bol Filip nezodpovedný. Taký úraz by sa mohol stať každému, a keď nie na trampolíne, tak napríklad na bicykli alebo pri inom športe. Niekedy to môže byť iba náhoda, ktorá vám v sekunde zmení život. Potom je potrebná každá pomoc, aby sa človek po takom úraze mohol vrátiť domov a žiť čo najplnohodnotnejšie. Už mnohokrát som sa presvedčil, že naša spoločnosť je v tomto smere veľmi vyspelá a mnoho ľudí dokáže poskytnúť nezištnú pomoc.

 

    Vy sám ste na vozíku? Čo sa vám stalo a ako sa vám zmenil život?

    Mal som pred devätnástimi rokmi úraz na lyžiach a poranil som si miechu v úrovni šiesteho a siedmeho krčného stavca. Samozrejme sa mi obrátil život naruby. Ale vďaka rodine, priateľom a mnohým ľuďom, ktorých som ani osobne nepoznal, som sa mohol vrátiť do upraveného bytu, kúpiť si auto s ručným riadením, začať pracovať, a venovať sa niektorým koníčkom z minulosti. Napriek tomu sa denne stretávam s rôznymi nepríjemnými obmedzeniami, ktoré sprevádzajú život na vozíku

   

Máte  preto väčšie pochopenie pre pacientov, ktorí sa u vás liečia?

    Nenazval by som to pochopením, ale možno si dokážem lepšie predstaviť, čím prechádzajú. Sú zrazu celkom závislí na okolia, strácajú súkromie, musia riešiť veľmi intímne otázky s cudzími ľuďmi, sú odlúčení od svojich najbližších. K tomu sa pridávajú rôzne zdravotné komplikácie, bolesti, kŕče, poruchy spánku a naviac obava z budúcnosti. Časté sú potom zmeny nálady napríklad aj v priebehu jedného dňa.

 

    Majú pacienti k vám väčšiu dôveru a napríklad sa vás pýtajú, ako sa to dá zvládnuť?

    Väčšina pacientov sa behom hospitalizácie na spinálnej jednotke príliš nevypytuje na zvládanie života na vozíku, pretože sú presvedčení, že sa celkom uzdravia. Nechcú si variantu vozíka pripustiť. Rozhovory o prognóze sú preto vždy veľmi zložité. Je však potrebné s nimi tieto otázky začať riešiť už na Spinálnej jednotke, aby sa napríklad stihli včas uskutočniť úpravy bývania a tak sa mohli po absolvovaní pobytu v rehabilitačnom ústave vrátiť do bezbariérového prostredia.

 

    Čo býva najčastejším dôvodom poranenia chrbtice?

    V súčasnej dobe sú na prvom mieste v poraneniach chrbtice a miechy rôzne pády. Často ide o pracovné úrazy, napríklad na stavbách, ale môžu to byť tiež pády zo stromov či rebríka pri oberaní ovocia alebo skoky z výšky pri samovražednom pokuse. Chrbtica a miecha sa ale môže poraniť tiež pri pádoch na zemi alebo zo schodov, ktoré pozorujeme u starších osôb alebo u ľudí v alkoholovom stave. Na druhom mieste sú dopravné nehody a ďalej potom športové úrazy a skoky do vody.

 

        Čo vnímate ako najväčší problém pri pacientoch s poranením chrbtice a miechy?

    Problémov je viac. Veľmi záleží na úrovni a rozsahu miechového poranenia. Pokiaľ je miechová lézia neúplná, človek môže byť napríklad schopný chôdze s rôznymi pomôckami na kratšiu vzdialenosť. Ale doma používa vozík, pretože keď má v rukách barle, tak si neprenesie hrnček s kávou alebo neodkrojí chlieb. Pokiaľ je miechová lézia v úrovni krčnej chrbtice, sú okrem nôh ochrnuté aj ruky, čo výrazne zvyšuje závislosť na okolí. Pomoc je potrebná napríklad pri hygiene, obliekaní, presunoch na vozík alebo lôžko a podobne. Naviac keď hovoríme s našimi pacientmi po niekoľkých rokoch od úrazu, väčšina z nich neuvádza ako najväčší problém to, že sedia na vozíku, ale že majú rôzne bolesti, kŕče, problémy s vyprázdňovaním močového mechúra a čriev, alebo sexuálne problémy. Vidíme ale tiež širokú oblasť problémov sociálnych, ako je sociálna izolácia, rozpad manželstva, neschopnosť nadviazať partnerské vzťahy, nemožnosť alebo nedostatočná motivácia nájsť si zamestnanie a ďalšie.

 

    Ako dlho ich liečba trvá a ako vlastne starostlivosť o ochrnutých pacientov vyzerá?

    V Českej republike je vytvorený takzvaný spinálny program, ktorý definuje pracovisko zaisťujúce starostlivosť o pacientov v prvom roku po poranení miechy. Bezprostredne po úraze sú hospitalizovaní na spondylochirurgickom pracovisku, kde je prevedený operačný zákrok. Potom sú preložení na spinálnu jednotku, kde prebieha intenzívna dvoj až trojmesačná rehabilitácia, ale riešia sa tiež rôzne komplikácie a nastavujú režimové opatrenia. Ďalej pokračuje rehabilitácia tri až päť mesiacov v rehabilitačnom ústave. Po prepustení domov majú ešte možnosť absolvovať trojtýždenný sociálno-rehabilitačný pobyt v Centre Paraple a na spinálnej jednotke sú naďalej ambulantne sledovaní. Máme skúsenosť, že pri pacientoch s úplným prerušením miechy je táto dĺžka ústavnej rehabilitácie dostatočná k dosiahnutiu maximálnych funkčných schopností, na druhú stranu pri pacientoch s neúplnou miechovou léziou môže dochádzať ku zmenám i niekoľko rokov po úraze. Starostlivosť o našich pacientov ale vlastne trvá celý život, pretože stále riešime rôzne zdravotné komplikácie.

 

    Pamätáte si na nejaký prípad, kedy to s vaším pacientom vyzeralo naozaj veľmi zle a nakoniec to dobre dopadlo?

    Mali sme niekoľko prípadov, kedy sme po úraze predpokladali úplné prerušenie miechy a nakoniec od nás pacienti odchádzali „po svojich“, ale myslím, že by sa dali spočítať na prstoch rúk. Každopádne sme aspoň v prvých týždňoch vždy veľmi opatrní s akoukoľvek predpoveďou ďalšieho vývoja stavu a čakáme s nádejou na každé čo i len malé zlepšenie.

 

Zdroj: Idnes.cz

Predchádzajúci článok
Ochrnutým ľuďom pomôžu exoskeletony ovládané mozgom
Nasledujúci článok
Herečka Procházková (94) prosí o rolu: Nenechajte ma umrieť!