Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Mračiť sa kvôli tomu, že som na vozíku? Prečo? Veď žijem!

30.06.2020

Moderný domček na okraji Kocelovic na Strakonicku. Na prvý pohľad by nikto nečakal, aký silný životný príbeh sa vnútri ukrýva.

Mračiť sa kvôli tomu, že som na vozíku? Prečo? Veď žijem!

Moderný domček na okraji Kocelovic na Strakonicku. Na prvý pohľad by nikto nečakal, aký silný životný príbeh sa vnútri ukrýva. Príbeh plný bolesti, sklamania zo zbúraných snov, ale taktiež príbeh, v ktorom nechýba zmierenie s osudom, rozhodnutie nevzdať sa, chuť žiť, milovať a byť milovaný.

Tomáš Radil (37) miloval motorky a táto láska ho skoro stála život. „V roku 2005 som odchádzal z letiska v Tchořoviciach domov a hneď na prvej križovatke mi tam z vedľajšej cesty vošla nejaká pani v aute. Už som to neubrzdil,“ spomína.

Jeho Suzuki GSXR 750 bola na odpis. A skoro aj Tomáš – rozdrvené stavce TH štyri až osem a zlomeniny po celom tele. Stehenná kosť, obidve zápästia a sériové zlomeniny rebier. K tomu prepichnuté pľúca a množstvo pomliaždenín. Všetko vie ale iba z rozprávania, pretože milosrdný mozog spomienky na ten deň vymazal.

Prebral sa za dva týždne. Týždeň bol v Českých Budějoviciach, potom ho čakal niekoľkomesačný pobyt v Motole. A celá rada operácií a rehabilitácií. Všetci lekári odviedli obrovský kus práce. Bohužiaľ, na svoje vlastné nohy sa už Tomáš nepostavil a nikdy sa už nepostaví. Berie to športovo a s úsmevom. „Jasné, že sa vám život totálne obráti, ale mám skvelú priateľku, dve krásne deti, prácu v Blatné a teraz aj elektrický skúter, takže prechádzky s rodinou budú dlhšie a ľahšie. Nemám dôvod sa mračiť, veď žijem.“

Vďaka Nadačnému fondu Srdce pro Strakonice získal Tomáš Radil elektrický trojkolesový skúter. Vďaka nemu sa môže svojej rodine i napriek následkom nehody a pripútaniu na invalidný vozík viac venovať.

Erika Feitová, družka a autorka nápadu zaobstarať elektrický skúter: „Videla som článok na facebooku, Petra Kurschová tam dávala nejaký príspevok, že na základe rozhodnutia vyberie adepta, ktorému jej nadácia skúter dá. Vlani v decembri som tam napísala, že by som bola rada, keby skúter vyhral Tomáš, pretože svoj mal rozbitý. V tej dobe som bola tehotná s našim druhým dieťatkom, chodila som na prechádzky sama a dávalo mi to dosť zabrať. Keby skúter získal, mohli by sme chodiť na prechádzky všetci ako rodina. Petra sa ozvala, bola sa na nás pozrieť a vybrala nás. Aj keď sme skúter veľmi chceli, prehovárala som ju, aby ho dala jednému dievčatku, ktoré ho potrebovalo viac. Lenže ho nakoniec odmietla. Tomáš to všetko vôbec nevedel, a keď som mu skúter ukázala, bol veľmi šťastný. Každý druhý by sa rozplakal, ale Tomáš nikdy neplače. Len keď krája cibuľu.“

Petra Kurschová, Srdce pro Strakonice :   "Pri jednej skúške šiat vlani na jeseň mi moja klientka ponúkla elektrický invalidný vozík po svojom manželovi, ktorý pred dvomi rokmi umrel. Väčšina mojich klientiek vie, že som založila Nadačný fond Srdce pro Strakonice, takže ma ani jej ponuka nezaskočila. Mne iba vždy zaskočí ľudská dobrota a nezištná pomoc. Viem, že pani mala svojho manžela veľmi rada a obetavo sa o neho starala spolu s rodinou. Darovať takú vec bola aj pre ňu veľmi významná citová záležitosť. Vnímala som, že nedaruje iba vozík, ale daruje i kus emócií, spomienok a nádeje na lepší život obdarovanému. Pokorne a so slzami som tento dar v hodnote desiatok tisíc prijala.“

Výzva zabrala

Teraz ale nastal problém s technickou stránkou veci, ako vozík odviezť a kam. Kto zaistí servis? Nakoľko mám dobré skúsenosti sa širokou verejnosťou ohľadne pomoci pre náš fond, obrátila som sa 18. novembra cez Facebook na Strakoňákov s prosbou o servis a prevoz. Za malú chvíľku mi došlo niekoľko doporučení a ponúk. Ale iba jedna z nich bola i s odvozom. Napísal mi pán Miroslav Němec, ktorý pracuje tu v našom múzeu a vo voľnom čase opravuje autá, motorky a veteránov. Hneď sme sa dohovorili. Pán Miroslav všetko aktívne zariadil, ešte i s jeho otcom prišli pre vozík a odviezli na dielňu do Zálesia u Vacova. Za pár dní mi napísal, že všetko prešiel a okrem batérií je všetko skontrolované a v poriadku. Iba tie batérie je potrebné dokúpiť. Ale batérie sú veľmi drahá položka a uvedomovala som si, že pre človeka s postihnutím bude čiastka prevyšujúca 10 000 českých korún priveľa. Ponúkla som teda 17. decembra vozík opäť cez FB, či by oň mal niekto záujem s tým, že sa pokúsim dohovoriť s budúcim majiteľom aspoň na čiastočnej úhrade batérií. Ozvalo sa mi okolo 20 záujemcov.

Musí pomáhať!

Želanie pani majiteľky bolo, aby vozík pomohol veľmi výrazne nejakej rodine. No, lenže z príbehov, ktoré ku mne doputovali, bolo veľmi ťažké vybrať. Všetci by ho potrebovali ako soľ, to mi verte! Všetkým by som ho chcela dať a zlepšiť im život. Nakoniec som vybrala slečnu (15 rokov). Rodičia boli nadšení, vozík by bol pre ich dcéru veľmi užitočný, mohla by chodiť von na dlhšie trasy. Lenže u slečny asi zafungovala puberta, neviem, ale postavila si hlavu a vozík odmietla. Ak keď neradi, rodičia s vďakou odmietli, a tak na rade bola druhá rodina v Koceloviciach.

Pani Erika ma oslovila s príbehom, ktorý s vami pohne. Tomáš, jej manžel, bol zrazený na motorke – upozorňujem že nie jeho vinou - a po všetkých záchranných operáciách a rehabilitáciách skončil na vozíku. Po nejakej dobe sa zoznámil s pani Erikou, ktorá v tej dobe študovala Pedagogickú fakultu v Prahe. Narodila sa im dcérka Monika a keď mi písala na výzvu ohľadom darovania vozíka, mala dva mesiace do pôrodu druhého miminka. Navštívila som ich a bolo rozhodnuté úplne. Žijú veľmi skromne a pritom krásne, láska a pokora je cítiť z celého domčeka. Predovšetkým som tam našla naplnenie priania pani majiteľky….vozík pomôže zlepšiť život nie iba postihnutému, ale celej rodine. Bude môcť vyraziť s rodinou von na vychádzku. Môže ísť s deťmi, až budú väčšie. Teraz sú tieto vychádzky iba na Erike. Tomáš sa s manuálnym vozíkom do prírody moc ďaleko nedostane, prakticky iba na dvor.

Vozík sme tohoto roku 24. februára doviezli opäť s pánom Miroslavom Němcom a jeho kamarátom Lukášom Vlčkom na miesto a odovzdali sme ho. Teraz ostávali batérie. Rodina s čerstvým miminkom nebola schopná vydať toľko financií. Vyhlásila som preto 6. marca zbierku na batérie. Teraz prišlo veľké ALE. Peniaze sa začali pomaly zbierať, lenže prišiel Coovid - 19 a bolo všetko paralyzované. Len vďaka pravidelným darcom, ktorým veľmi a mnohokrát ďakujem i touto cestou, sme mohli batérie rovno zakúpiť a skompletovať tak celý vozík!

S každým človekom, ktorému Srdce pro Strakonice pomáha, vždy hľadáme cestu k lepšiemu životu a ešte vznikajú aj nádherné priateľstvá. V tomto prípade ich vzniklo hneď niekoľko a veľmi si toho vážim.

Dovoľte mi teda ešte raz poďakovať všetkým, kto sa zúčastnil a prispel aj keď iba pozitívnou myšlienkou, aby sa projekt podaril."

 

Zdroj: Strakonickydennik.cz

Predchádzajúci článok
Americké autá pomáhali ochrnutej Emke
Nasledujúci článok
Už zverejnená Výzva na podporu kultúry znevýhodnených skupín