Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Na Slovensku je viac ako 6 percent detí v špeciálnych školách a špeciálnych triedach a je to naozaj až šokujúco vysoké číslo. Všetky deti so zdravotným postihnutím majú právo sa vzdelávať v normálnych školách, integrované medzi zdravých spolužiakov.
Podľa štatistík máme dnes na Slovensku asi 68 304 žiakov, ktorých náš školský systém označuje ako žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Toto číslo počíta so žiakmi spolu v materských, základných a stredných školách. Približne polovica z nich (32 475) je vzdelávaná oddelene v špeciálnych školách a špeciálnych triedach a druhá polovica z nich (35 829) je zase začlenená do bežných tried v školách.
Čo si o spoločnom vzdelávaní zdravých detí a detí s rôznym zdravotným postihnutím myslí spoločnosť zisťoval prieskum, ktorý realizovala Organizácia MESA10 spolu s prieskumnou agentúrou FOCUS.
Z prieskumu vyplynulo, že väčšina opýtaných si myslí, že „deti s rôznym postihnutím (napr. zrakovým, telesným, sluchovým alebo mentálnym) by sa mali vzdelávať v samostatných školách a triedach bez prítomnosti detí, ktoré nemajú žiadne postihnutie, pretože je to vraj pre všetky deti lepšie.“
Jozef Miškolci je členom expertného tímu projektu MESA10 TO DÁ ROZUM, ktorý prieskum organizovali. Je odborníkom na tému toho, čo je pre deti s postihnutím najlepšie a ako vyzerá ich vzdelávanie dnes. Venuje sa príprave novej vízie reformy slovenského školstva.
Podľa jeho slov sú dnes v bežných triedach najčastejšie integrované deti s s vývinovými poruchami učenia, teda napríklad dyslexiou, dysgrafiou, dyskalkúliou, ktoré tvoria viac ako polovicu integrovaných detí.
Úroveň postihnutia sa určuje rôznymi diagnostickými procesmi, na základe ktorých môže byť dieťa podľa závažnosti postihnutia zaradené do viacerých kategórií (A,B,C). Varianta C je najťažším stupňom postihnutia. Do bežnej triedy sa môže dostať aj dieťa s najťažším postihnutím ak na tom rodičia trvajú. Má na to nárok a aj právo. V praxi však takáto situácia môže byť zložitejšia, pretože aj škola má právo sa vyjadriť k tomu, či by takéto dieťa malo v bežnej triede vhodné podmienky. Riaditeľ školy tak nemusí každej takejto žiadosti vyhovieť, no ak rodič trvá na zaradení svojho dieťaťa s najvyšším stupňom postihnutia do bežnej triedy aj naďalej, nesúlad rieši súd.
V nedávnej minulosti bol medializovaný prípad kedy riaditeľ bratislavskej školy odmietol prijať 10-ročnú Elu s Downovým syndrómom. Keďže rodičia trvali na jej zaradení do bežnej triedy rozhodoval o prípade Najvyšší súd, ktorý rozhodol prospech rodiny a teda, že dcéra má právo sa vzdelávať v bežnej triede.
Tento prípad sa stal určitým spôsobom akýmsi precedensom v tom, ako spoločnosť vníma zaradenie detí s postihnutím do spoločnosti a ich plnú integráciu. Ich izolácia či akákoľvek segregácia na základe ich zdravotného postihnutia je škodlivá pre ich kvalitu života a rovnako aj pre spoločnosť.
Pre deti s postihnutím i bez postihnutia to má viacero výhod. Ak je dieťa s postihnutím zaradené do normálnej triedy dokáže od svojich spolužiakov bez postihnutia odpozorovať rôzne vzorce správania, motivácie a učenia, čo ich istým spôsobom pripravuje na normálny život.
Pre dieťa s postihnutím je veľmi dôležité aby bolo vystavené bežnej spoločnosti, vďaka tomu má možnosť sa naučiť dôležitým sociálnym zručnostiam, komunikovať a zlepšovať si empatiu.
Rovnako aj pre deti bez postihnutia je zaradenie spolužiaka so zdravotným postihnutím do ich každodenného školského života veľmi dôležité a prínosné. Deti bez postihnutia sa musia naučiť neodsudzovať inakosť a na to potrebujú mať osobnú skúsenosť s takýmito ľuďmi. Naučia sa s ľuďmi s postihnutím komunikovať, vysvetľovať im veci a rozvíjať si empatiu a sociálne zručnosti.
Pre učiteľa býva integrácia dieťaťa s postihnutím veľkou výzvou. Učiteľ má možnosť naučiť sa pracovať s pedagogickými metódami, aké používa špeciálny pedagóg, tak tieto metódy mu pomáhajú tiež s ostatnými deťmi v triede.
Financovanie detí s postihnutím v školách sa kvôli nárokom na ich potreby od normatív pre zdravých žiakov líši. Na dieťa bez postihnutia dostane škola približne 1500 eur na rok. Na žiakov s poruchami učenia, správania, poruchami aktivity a pozornosti, ako aj pri najľahších mentálnych postihnutiach je to okolo 2900 eur na žiaka. Pri mimoriadne nadaných deťoch škola dostáva približne 2250 eur ročne.
Čo sa týka financií, pre štát je úplne jedno či je dieťa zaradené do špeciálnej triedy alebo je integrované medzi zdravých študentov. Riaditelia škôl však nie sú nijako motivovaní integrovať deti so zdravotným postihnutím do bežných tried a je pre nich jednoduchšie vytvoriť im špeciálnu triedu, do ktorej ich všetky zaradia. Okrem organizačnej stránky je to pre školy jednoduchšie aj z hľadiska riešenia prípadných výhrad rodičov či učiteľov, ktorí majú obavy o vplyv žiaka so zdravotným postihnutím na tempo učenia v triede, do ktorej je zaradený. Takéto obavy sa preukázali ako neopodstatnené, no aby sa školy vyhli prípadným námietkam zo strany spoločnosti, je pre ne jednoduchšie zaradiť deti so zdravotným postihnutím do samostatnej špeciálnej triedy, kde sú opäť segregované a izolované od reálneho života.
Podobný problém s vytváraním špeciálnych tried a segregáciou zažívajú aj žiaci rómskeho pôvodu. Ak je v triede viac rómskych detí alebo rómske deti s diagnózou nejakého postihnutia či špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb radšej ich riaditelia škôl izolujú do špeciálnej triedy, aby zabránili odlivu rodičov. Toto riešenie rovnako, ako v prípade detí so zdravotným postihnutím, nie je etické a ani systémovo prospešné. Takáto segregácia má negatívne dopady na rómske deti i súdržnosť celej spoločnosti v dlhodobom horizonte.
V súčasnosti je vo všetkých krajinách sveta kladený veľký dôraz a tlak na to aby boli deti so zdravotným postihnutím plnohodnotne zaradené do spoločnosti. Slovensko je jednou z krajín, kde je najviac detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP). Podľa prieskumu, v ktorom sa pred štyrmi rokmi mapovali všetky európske krajiny sa Slovensko spolu s Litvou a Škótskom umiestnilo na priečke s najvyšším podielom detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Oproti priemeru iných krajín EÚ vyčleňujeme do špeciálnych tried alebo škôl až 5-krát viac detí. Na Slovensku je cez 6 percent detí v špeciálnych školách a špeciálnych triedach. Existujú však aj krajiny, ktoré majú pod 1 percento takýchto detí, ako napr. Taliansko a takmer všetky deti sú vzdelávané v hlavnom vzdelávacom prúde.
Počet detí, ktoré na Slovensku postupne integrujeme do bežných tried narastá, avšak narastá aj počet diagnóz ŠVVP. Kvôli tomuto nárastu sa podiel integrovaných detí sa tak u nás v podstate nemení. Bohužiaľ, za nárastom diagnóz je aj systém financovania školstva. Školy sa cítia neohodnotené a tak hľadajú spôsoby ako získať viac peňazí. Tento trend je rovnako dokázateľný aj v okolitých krajinách. Existujú však aj krajiny, kde systémy neprideľujú škole financie na základe diagnostiky. Peniaze pre školy sú prerozdelované na základe rôznych dát, napr. miere nezamestnanosti v danom regióne, podielu domácností s 1 rodičom a etnickej rozmanitosti regiónu. V závislosti od údajov sa vypočíta obnos financií, ktoré škole postačia na to, aby škola dokázala pracovať s rôznorodosťou a úspešne začlenila všetky detí do vzdelávacieho procesu.
Učitelia vo všeobecnosti s inklúziou súhlasia, uvedomujú si, že tento koncept je prospešný pre spoločnosť. Keď však majú mať v praxi v triede zaradené dieťa s mentálnym postihom alebo tzv. „poruchami správania“, nie je už ich presvedčenie o integrácii také jednoznačné a uprednostňujú a často aj odporúčajú zaradenie takéhoto dieťaťa do špeciálnej triedy.
Otázne je, či je za týmto postojom rešpekt voči vzdelávaniu detí so špeciálnymi potrebami, či už z pocitu nedostatočného vybavenia alebo ich nedostatočnej znalosti vhodných pedagogických metód alebo samotné presvedčenie učiteľa o tom, že pre dobro dieťaťa so zdravotným postihnutím je vhodnejšie zaradenie do špeciálnej triedy.
Rovnako ani finančné ohodnotenie učiteľov za prácu so žiakmi so zdravotným postihnutím nie je motivačné. Príplatok ku mzde sa v tomto prípade pohybuje len okolo 20e za mesiac a aj to len v prípade ak v triede je integrovaných viacero žiakov so špeciálnymi potrebami a nepôsobí tam žiaden asistent.
Aby u nás došlo k zmene a bolo možné integráciu realizovať a dobre napĺňať, mali by sme podľa Jozef Miškolciho upriamiť pozornosť na spôsob akým spôsobom bude vyučovanie vedené a aká bude úloha asistenta: „Asistenti sú určite veľmi dôležití. Ešte dôležitejšie je však to, čo v triede robia. V spomínanej Austrálii som mal možnosť vidieť, že to neboli asistenti, ktorí sedeli vedľa jedného dieťaťa, ale boli rovnocennými partnermi učiteľa. Mali by pomáhať v nejakej miere žiakovi či žiačke s postihnutím, ale nebyť nepretržite s ním. Tým ho izolujú a nedochádza k interakcii s ostatnými deťmi. Zároveň je dôležité povedať, že asistent učiteľa je tá najmenej kvalifikovaná osoba v tíme a často sa celá zodpovednosť za prácu s postihnutým dieťaťom prenáša iba na neho. Toto nie je správne. Asistenta by sme mali využiť naplno, aby bol v prospech celej triedy a neprekážal kontaktu s inými deťmi. Mali by sme jasne definovať, ako by mali 2 dospelé osoby v rámci triedy spolupracovať.“
V mnohých zahraničných krajinách je systém nastavený tak, že sa o deti v triede stará viac dospelých. Okrem učiteľa sú v triede prítomní aj špeciálny pedagógovia a asistenti. Učiteľ tak má možnosť rozdeliť si svoju triedu na skupinky.
„Keď som bol v škole v Austrálii, v každej triede boli aspoň 4 integrované deti. Väčšinou tam mali naraz na výuku minimálne 2 dospelých. Učiteľovi pomáhal asistent, špeciálny pedagóg alebo učiteľ špecializujúci sa na výuku angličtiny ako cudzieho jazyka. Bola to radosť vidieť, ako tí dvaja vždy dokázali úžasne kooperovať. Aj trieda bola rozdelená na 2 priestory, kde boli lavice a koberec s
oddychovou časťou. Väčšinou pracovali v skupinkách. Obaja učitelia chodili medzi nimi. V triede bol vždy ruch a bolo to niečo úplne normálne. Nikomu to nevadilo. Bol to jednoducho ich spôsob učenia, komunikácie. Behali pri tom po triede, nesedeli v laviciach. U nás je ruch v triede problém. Čakáme, že deti musia sedieť v lavici a individuálne v tichosti na niečom pracovať. Aj na deti s postihnutím sa u nás nazerá, že budú vyrušovať, budú hlučnejšie a ovplyvní to koncentráciu ostatných. Tam je úplný základ, že deti spolupracujú a ticho nie je pri učení to najdôležitejšie,“ popisuje svoje skúsenosti Jozef Miškolci získal doktorát zo vzdelávania na Univerzite v Sydney (The University of Sydney) v Austrálii v roku 2014. V rámci doktorandského výskumu sa zaoberal témou inkluzívneho vzdelávania a distribúcie školského vedenia na základných školách na Slovensku a v Austrálii.
V zahraničí existuje dostatočne veľa príkladov správneho fungovania integrácie detí so špeciálnymi výchovno- vzdelávacími potrebami. Navyše na Slovensku máme naozaj veľkých a zanietených odborníkov na túto oblasť, ktorí sa snažia zmeniť systém nášho školstva tak, aby sa aj u nás situácia zlepšila. Aj napriek tomu, že je pred nami ešte mnoho práce, aj dnes sa už u nás nájdu školy, ktoré stoja za povšimnutie.
Patria medzi ne napríklad základná škola v Smoleniciach je veľmi vyhľadávaná rodičmi detí s postihnutím alebo základná škola v Poprade, kde veľmi silná spolupráca učiteľov. Každé dieťa so zdravotným postihnutím riešia individuálne aspoň raz týždenne a radia sa medzi sebou ako k nemu správne pristupovať. Záujem učiteľov vytvára na škole a medzi všetkými deťmi veľmi dobrú atmosféru, ktorá všetkým prospieva. Aj vďaka tomu sa dokáže v spoločnosti zmeniť spôsob akým vníma ľudí so zdravotným postihnutím a ich potreby. Ich integrácia by sa mala stať pre spoločnosť prirodzenou.
Zdroj: Eduworld.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
