Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Na vozíku a sám vychoval dve deti

04.10.2019

„Je jedno, či chodíte, alebo nie. Dôležité je, ako žijete svoj život“

Na vozíku a sám vychoval dve deti

Aj keď je Ján Lacko už 26 rokov na vozíku, dokázal sám po rozvode vychovať perfektne dve deti. Ľudia ho za to vychvaľujú a potľapkávajú po ramene, on však nechápe čo je na tom výnimočné.  Radosť zo života a optimizmus by mohol vyučovať na vysokej škole.  „Či na vozíku, alebo nie, o deti som sa postarať musel,“ vraví rozhodne.

Dnes už 46 ročný muž mal v roku 1993 dvadsať rokov. Dostal sa v bare do slovnej potýčky so starším mužom, keď oslavoval s kamarátom návrat z vojenčiny. Agresívny muž na neho v opitosti vystrelil z historickej zbrane. Guľka mu prešla pravou hruďou a porušila miechu. Pri putovaní hornou časťou tela len o niekoľko milimetrov minula srdce…

Ján spadol na zem, ale pretože nikde nekrvácal, okolostojaci si mysleli, že je len v šoku. „Ja som si však necítil nohy a hneď som vedel, že je zle,“ spomína. V nemocnici strávil mesiac v umelom spánku.   Vďaka svojej optimistickej povahe si na hendikep však  zvykol hneď, hoci strávil rok rehabilitáciou.

Ako život išiel ďalej, Jan si našiel ženu, s ktorou sa oženil: „Hovoril som si vtedy, že som to napriek svojmu hendikepu dokázal. Mám manželku a čakáme spolu dieťa.“ Manželstvo ale nebolo šťastné, ukázalo sa, že žena sa o deti nedokáže dobre postarať. Prednosť dávala posedeniam v bare a kamarátkam. Jan vedel, že situáciu musí časom vyriešiť a to riešenie je iba jediné.

„Manželka nebola spoľahlivý človek, partner ani matka. Rozvod bol nevyhnutný,“ hovorí. „Mal som obrovskú radosť, že som deti dostal do svojej starostlivosti, súd jednoznačne určil, že som lepším rodičom. Vzápätí sa však dostavili veľké obavy. Nielen z toho, ako syna a dcéru zvládnem vychovať, ale aj z toho, ako sa o ne prakticky postarám. Povedal som si však, že bez ohľadu na to, či chodím, alebo nie, zvládnuť to musím,“ spomína si na obdobie, keď zostal sám s päťročnou dcérou a synom druhákom.

 Bola to únavná naháňačka    

Ján je sebestačný – až na to, že nechodí. „Poškodenie miechy je stav, ktorý vyžaduje na celý ďalší život veľké osobné nasadenie a život na vozíku jednoduchý naozaj nie je. Ale na druhej strane som sa nemusel zaoberať hlúposťami, ktoré nie sú dôležité," vraví. Bol schopný v domácnosti postarať sa o všetko, len všetky činnosti boli náročnejšie a zabrali mu viac času ako človeku, ktorý môže používať svoje nohy. „Ťažšie však bolo snáď len naučiť sa variť," hovorí.

V čase keď boli deti malé, musel viackrát počas dňa použiť auto, ktoré síce pre vozíčkara predstavuje druhé nohy, ale nastupovanie a vystupovanie z neho nie je až tak jednoduché. „Vozík musíte pri nastupovaní zložiť a pri vystupovaní rozložiť, a to zaberie čas,“ vysvetľuje komplikáciu. Smeje sa však pri tom: „To sú len také drobnosti.“

Dodržať časový režim dňa bolo dosť náročné. „Ráno klasika. Odviezť deti do škôlky a do školy, potom do práce. Počas obedňajšej pauzy vyzdvihnúť dcéru v škôlke, odviezť ju k mojej mame. Syn už chodil domov sám, školu sme mali dvesto metrov od domu. Keď po vyučovaní prišiel do bytu, zavolal mi, ja som išiel domov, naložil ho a odviezol k babičke. Z práce pre deti a ďalší deň zasa nanovo. Bol som sám na všetko a vedel som, že som na to sám. Ráno som sa síce budil vždy veselý, ale zložité to bolo každopádne, strašná naháňačka,“ priznáva.

Aj kvôli svojmu hendikepu viedol Ján svoje deti k tomu, aby boli samostatné. Pomáhali mu aj v domácnosti. Nikdy napríklad nemusel upratovať ich detskú izbu. „Deti by mali rodičom pomáhať, viedol som ich k tomu a ony ochotne spolupracovali,“ pochvaľuje si.

Trochu ho mrzelo, že s deťmi nemohol robiť to, čo bežne robia ostatní rodičia. „Zahrať si so synom futbal, ísť s nimi na zámok či hrad. Pretože u nás pamiatky nie sú bezbariérové,“ posťažuje si. A tak sa stávalo, že deti odviezol na zámok, ale sám mohol iba do zámockého parku. Tam sa s deťmi rozlúčil a prehliadku už museli absolvovať samé.

Náš svet nie je iný

Môže sa navonok javiť, že svet vozíčkarov je náročný a plný obmedzení, Ján však rozhodne protestuje: „Nie je to tak. Záleží samozrejme, o aký druh postihnutia ide. Ak človek na vozíku nemôže používať ani ruky, ťažko na nich dieťa pohojdá. Ja mám však hornú časť tela v poriadku. A ak by som aj len ležal, mal by som potrebu sa o deti starať. Aspoň tak, že by som sa s nimi veľa rozprával.“

„Ja, aj keď som na vozíku, môžem všetko. Vyštveral som sa napríklad na lanovku, všetci len pozerali, čo sa deje. Samozrejme, keď vidím dvadsať schodov, som nahraný, to jednoducho nezvládnem. Ak by sa však bariéry obmedzili na čo najmenšiu mieru, medzi mnou a takzvane zdravými ľuďmi by už nebol rozdiel,“ zaprial si.

Otcov hendikep vnímali deti ako samozrejmý, pretože s ním vyrastali. Sú oveľa citlivejšie k ľudom s akýmkoľvek postihnutím a dokážu im nevtieravo a s taktom pomôcť. Aj postoj celej spoločnosti k hendikepovaným sa podľa Jána veľmi zmenil, osveta pokročila. Ľudia sa už dnes na vozíčkarov nepozerajú ako na exotov, ale prijímajú ich väčšinou úplne normálne. Zatiaľ čo pred rokmi každý len „čumel“ a skoro nikto nepomohol, dnes je to o čosi iné : „Keď idem z obchodu a niečo mi spadne na zem, hneď traja priskočia a pomáhajú mi.“

Hneď ako ľudia zistili, že muž vychováva deti sám, mali tendenciu obdivovať ho. Ján však takéto reakcie úprimne nechápal: „Nie je čo obdivovať. Som otec, tak som sa musel postarať. Keď sa dnes tento muž pozerá do minulosti, cíti uspokojenie. „Všetko sa podarilo, ako sa malo. Deti sú už veľké, dobre vychované, zdravé. Syn pôjde na vysokú školu, dcéra študuje strednú školu. Som spokojný. Vychovávať deti bol pre mňa zážitok, ktorý si ponesiem do konca života. Zažil som krásne veci. Napríklad keď išla dcéra do prvej triedy alebo keď dal syn na futbale svoj prvý gól. Keď u toho človek môže byť, je to super. Bývalá manželka nevie, o čo prišla, ale ja som to zažil. A prežil,“ smeje sa.

Jánovi dávalo silu vedomie, že má skvelé deti, ktoré si zaslúžia to najlepšie: „Mali to ťažké, potreboval som, aby čo najmenej vnímali, že prišli o mamu. Snažil som sa preto zo všetkých síl.“ A ako dodáva na záver: „Je úplne jedno, či život žijete v stoji, alebo sede. Dôležité je, ako ho žijete.“

 

Zdroj: Ahojmama.pravda.sk

Predchádzajúci článok
Na podporu zapojenia ľudí zo znevýhodnených skupín vyhlasuje ÚPVII dopytovú výzvu do digitálneho prostredia
Nasledujúci článok
Úver na kúpu bytu pre hendikepovaných