Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Nadšenci splnili vážne chorému Honzovi sen. Prešiel na vozíčku Černobyľ

12.05.2022

Dvadsaťtri minút po polnoci mal v utorok ráno v pražskom kine Bio Oko premiéru dokument "Černobyl na kolečkách".

Nadšenci splnili vážne chorému Honzovi sen. Prešiel na vozíčku Černobyľ

„Presne na výročie výbuchu miestnej elektrárne,“ povedala v rozhovore pre český Deník režisérka Eva Toulová. V roku 1986 totiž došlo k tragédii o 1.23 hodine sovietského času, čo je o hodinu viac než nášho stredoevrópskeho. Film mapuje vlaňajšiu cestu štyridsiatnika Honzu Duška s roztrúsenou sklerózou, ktorého na ceste doprevádzali ľudia, ktorí mu chceli splniť jeho veľké želanie – prejsť Černobyľ. Pridali naviac i Kyjev a najvyššiu ukrajinskú horu Hoverlu.

Tvorcu dokumentu vtedy nenapadlo, že príbeh vážne chorého muža zaznamenávajú v miestach, kadiaľ sa pár mesiacov nato preženie vojnová smršť. Hlavným posolstvom filmu je, že život na vozíku nekončí.

 

Čo pre vás toto motto znamená?

Keď som stretla Honzu, nadchlo ma, ako svoju situáciu zvláda. Na roztrúsenú sklerózu v súčasnej dobe neexistuje liek a on to napriek tomu dáva. Snažila som sa predstaviť si, čo by to znamenalo pre mňa, ako a či vôbec by som sa s tým dokázala vysporiadať. On si ale aj napriek tak závažnej chorobe vedel nájsť pozitívnu perspektívu. Som rada, že som mohla natočiť film, ktorý túto myšlienku odovzdáva ďalej.

 

V roku 2017 ste s Honzom absolvovala prvú cestu do španielskeho pútneho miesta Santiago de Compostela. Prešli ste asi 650 kilometrov. Aké boli rozdiely oproti vlaňajšej výprave na Ukrajinu?

Minulú cestu sme zaznamenali do filmu "Camino na kolečkách". Rozdieľ bol veľký. Honza má progresívnu formu choroby. Vtedy sa ešte dokázal zdvihnúť, urobil napríklad dva krôčiky, nebol taký problém s hygienou. Teraz mu už povoľujú ruky a je potrebné, aby sa o neho niekto staral dvadsaťštyri hodín denne. Snažili sme sa byť preto teraz na cestu vybavenejší. Sama ste ale videla, že horu Hoverlu (jej vrchol je 2061 metrov nad morom – pozn. red.) sme nakoniec nedali.

 

To beriem tak, že ste po ceste dokázali odhadnúť svoje sily, nie zdolávať prekážky za každú cenu. I Honza, ktorého ste v tú chvíľu kvôli náročnému terénu hory viezli na vozíku pripevnenom na jednom kolese, to ocenil…

Určite. V prvom rade šlo o jeho bezpečie. Nikdy som, čo sa natáčania týka, nezažila nič tak fyzicky náročné. Zhodli sme sa na tom, že všetko s mierou. Dostali sme sa na pokraj vyčerpania. Aj preto je dobre, že sme ten výstup včas zastavili.

 

Film nepôsobí depresívne. Zachytáva chvíle, kedy ste boli všetci v pohode. Bolo tomu tak po celú dobu expedície?

Snažili sme sa odovzdať pozitívnu myšlienku. Niektoré chvíle ale boli vypätejšie. Sprosté slová padali napríklad práve v dobe, kedy sme stúpali na vrchol Hoverly. Vtedy som zvukovo musela veľa strihať.

 

Vo filme vystupuje aj Honzov bývalý ošetrujúci lekár, ktorý hovorí, že pri roztrúsenej skleróze je dôležitá psychika. Na Honzovi bolo vidieť, že tieto slova vzal vážne…

Honza má hrdinské myšlienky. A je úžasné, že ich odovzdáva ďalej. V súčasnej dobe býva v Domove svätého Josefa, nachádzajúcom sa vo Dvoře Králové, čo je jediné české zariadenie poskytujúce komplexnú starostlivosť o ľudí s roztrúsenou sklerózou. Časť výťažku z nášho dokumentu pôjde na tento domov, časť na humanitárnu pomoc Ukrajine. V dobe natáčania sme samozrejme netušili, čo sa tam tohto roku bude diať. Bolo emocionálne ťažké sledovať v správach boje a do toho strihať dokument o krásach Černobyľu. Nešlo to ale urobiť inak, už to nepretočíme.

 

Honza hovorí, že v Černobyle vstáva príroda z popola a že z neho možno vstane i on. Potom mi povedal, že na cestu spomína iba v dobrom, pričom za všetkým pozitívnym stojí viera v NEHO, ktorý tam bol s ním, pretože bez neho by neurobil ani otočku kolieskom. Cesta mu teda psychicky evidentne pomohla…

Ľudia, ktorí žijú medzi štyrmi stenami zariadenia, majú pravidelný režim a nemajú zážitky. Rodinné väzby sa pretrhajú, zostanete sám. Tým, že sme ho vytiahli, sme ho minimálne mentálne oživili. Dali sme mu zážitky, z ktorých môže pár rokov čerpať. Mám z toho radosť. Než sme sa na cestu vydali, pýtala som sa ho, prečo chce vidieť práve Černobyľ. Odôvodnil to tým, že chcel vidieť paralelu. Život v Černobyle mal totiž prestať existovať, ale existuje. On je zase nevyliečiteľne chorý, ale môže sa stať zázrak. Keďže je i duchovne veriaci, prišlo mi to ako pádne odôvodnenie. Aj to tak zafungovalo.

 

Silný moment je, keď vo filme ďakuje dobrovoľníkom, ktorí šli po výbuchu na Černobyľ upratovať. Riskovali svoje zdravie a životy, aby zachránili iných. Honza hovorí, že im ďakuje za to, že je relatívne zdravý. Celú dobu sa naviac snažil vtipkovať, aby ostatným dodal energiu. To sa človek až zamyslí, prečo si vlastne stále na niečo sťažujeme, že?

Tiež to tak cítim. Kráčate popri Honzovi a zabudnete na všetky svoje vlastné blbosti, ktoré vás niekedy sužovali. Pretože zrazu máte vedľa seba naozaj chorého človeka, ktorý všetko berie takto hrdinsky. To by ste sa museli hanbiť sám pred sebou, keby ste sa naďalej sťažovali na malichernosti.

 

Zdroj: Prazsky.denik.cz

Predchádzajúci článok
VIDEO: Oxana prišla kvôli vojne o nohy, no aj tak našla svoje šťastie.
Nasledujúci článok
Na nízkopodlažný autobus v Čadci sme čakali márne... Strávte deň na vozíku s Adriánom