Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

„Niekedy sa cítim osamelo“: štúdium na univerzite s postihnutím

07.02.2019

Dvaja zdravotne postihnutí študenti porozprávali o tom, ako sa vyrovnali s príchodom na univerzitu.

„Niekedy sa cítim osamelo“: štúdium na univerzite s postihnutím

Dvaja zdravotne postihnutí študenti porozprávali o tom, ako sa vyrovnali s príchodom na univerzitu.

Aj keď počet ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí študujú na vysokých školách narastá, je stále menej pravdepodobné, že sa im podarí štúdium bez komplikácii ukončiť, teda v porovnaní s ich spolužiakmi bez zdravotného postihnutia.

Aj vďaka príbehom dvoch zdravotne postihnutých študentiek si dokážeme predstaviť, čo pre nich príchod na univerzitu znamená, ako sa zmení ich život a ako sa vysokej škole cítia.

1. So zdravotným postihnutím možno ťažšie zapadnete do kolektívu
Hillary Mensah je študentka tretieho ročníka na univerzite v Nottinghame, ktorá študuje politiku a medzinárodné vzťahy.

Hillary trpí chronickým autoimunitným ochorením – Lupus, ktoré spôsobuje hyperaktivitu imunitného systému a napáda zdravé bunky. Toto ochorenie jej spôsobuje zápaly kože, kĺbov a vnútorných orgánov. U Hillary sa ochorenie prejavuje bolesťami kĺbov, stuhnutosťou a únavou a trpí ťažkosťami s koncentráciou.
„Ak trpíte akýmkoľvek zdravotným postihnutím, môže sa stať, že ťažšie zapadnete do kolektívu, najmä ak postihnutie nie je viditeľné, pretože je ťažké otvorene rozprávať o vašich problémoch,“ opisuje pocity, aké Hillary zažíva v kolektíve na univerzite.

„Keď som začala študovať na univerzite veľmi mi pomohla kancelária pre osoby so zdravotným postihnutím. Vďaka takejto službe som mala niekoho, s kým som sa mohla porozprávať o mojich pocitoch a ťažkostiach, ktoré som mala keď som sa snažila zvyknúť si na zmenu a nájsť si na univerzite svoj spôsob fungovania. Takúto podporu som však mala len na začiatku môjho štúdia. Neskôr som už bola nútená si so všetkým poradiť sama a niekedy som sa kvôli tomu cítila naozaj osamelá. Musela som však nájsť spôsob ako prekonať akékoľvek problémy sama a bez toho, aby to malo akýkoľvek vplyv na moje výsledky štúdia.
Veľmi mi pomohlo, že som sa na začiatku mala na koho obrátiť so žiadosťou o pomoc, radu či podporu a myslím si, že je veľká škoda ak študenti so zdravotným postihnutím nemajú takúto možnosť počas celého štúdia na vysokej škole.“


2. S úlohami a prípravou na skúšky musím začať o 4 týždne skôr než moji spolužiaci

Christy McBride je študentka sociológie tretieho ročníka na University of Portsmouth vo Veľkej Británii

„Mám dyslexiu a dysprakciu. Sú dni, kedy moja diagnóza na mňa nevplýva, no sú také, kedy sa to prejavuje v plnej sile. S úlohami a učením musím začínať už o 4 týždne skôr než moji spolužiaci, a to preto aby som mala istotu, že vyprodukujem niečo kvalitné, čo bude svojou úrovňou spĺňať požiadavky univerzity.

Na prednášky si nosievam diktafón, pretože sa nedokážem tak dlho sústrediť a udržať pozornosť počas celej hodiny. Záznam z prednášky si potom vypočujem doma.

So svojou diagnózou sa pri štúdiu nezaobídem bez softvéru, ktorý konvertuje reč na textový záznam, či kontroly pravopisu. Počas skúšok a testov mám vždy nárok na extra čas, čo pre mňa znamená obrovský rozdiel v možnosti uspieť s dobrým výsledkom, ktorý reálne odráža moje vedomosti aj napriek diagnóze. Podporné technológie, ktoré dokáže univerzita zabezpečiť pre študentov so zdravotným postihnutím a ich prístup mali v mojom prípade rozhodujúci vplyv pri výbere univerzity.

Ak by moja dyslexia nebola diagnostikovaná už v rannom detstve, možno by som si nedokázala rozvinúť stratégie učenia, ktoré mi umožnili ísť na univerzitu. Mnoho ľudí, ktorí majú dyslexiu prídu na svoju diagnózu až na univerzite, ale podľa môjho názoru je to príliš neskoro. Systém učenia na univerzite je veľmi odlišný od toho stredoškolského a preto je pred nástupom určite výhodou ak svoju prípadnú diagnózu študent pozná už od detstva. V každom prípade, bez aktívnej pomoci univerzity a možnosti využívať podporné technologické výdobytky by mal človek so zdravotným postihnutím len veľmi malú šancu úspešne ukončiť štúdium.

Podpora a aktívne sa zapájanie škôl a univerzít do riešenia prekážok, s akými musia ľudia so zdravotným postihnutím pri každodennom štúdiu bojovať má určite rozhodujúci vplyv na úspešnosť a počet zdravotne znevýhodnených študentov. Aké sú vaše skúsenosti so štúdiom na našich vysokých školách? Snažia sa univerzity odstrániť bariéry, ktoré by mohli byť zdravotne postihnutých študentov neprekonateľné?

 

Zdroj: TheGuardian.com

Predchádzajúci článok
Na invalidnom vozíku z Olomouca do Santiaga
Nasledujúci článok
Polícia pátra po totožnosti ženy na invalidnom vozíku