Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Okolo Austrálie na invalidnom vozíku

06.12.2017

Mesiace po tom, ako sa Kevin Hayley stal paraplegikom, sa rozhodli so svojou partnerkou Emmou absolvovať 18 000 km výlet okolo Austrálie

Okolo Austrálie na invalidnom vozíku

Mesiace po tom, ako sa Kevin Hayley stal paraplegikom, sa rozhodli so svojou partnerkou Emmou absolvovať 18 000 km výlet okolo Austrálie. Čakali ich štyri mesiace kempovania, ktoré však napokon neboli také bezstarostné ako čakali. Dobrodružstvo, na ktoré sa odhodlali ich takmer rozdelilo.

"Čo to vlastne robíme? To je úplne šialené, " pomyslela som si, keď som sledovala, ako môj priateľ Kevin zvracal v kúpeľni. Triasol sa od vyčerpania a od horúčky.


Boli sme práve ubytovaní  moteli v meste Warrnambool, na juhozápadnom pobreží Victoria, na druhom dni štvormesačného výletu po Austrálii. Vedľa postele sedel lesklý nový invalidný vozík, ktorý nevedel používať.

 

„Pokiaľ v tej ceste budete pokračovať, pripravíš ho o život.“, ozval sa mi v podvedomí hlas mojej matky. Pred cestou mi povedala, že je nezodpovedné vziať nedávno postihnutého muža, na štvormesačné kempovanie po vnútrozemí, kde sme na míle vzdialení od všetkých nemocníc. Pôvodne nás plánovala sprevádzať na časti našej cesty, no teraz mala očividne vážne pochybnosti o svojom rozhodnutí.

Moju myseľ zaplavili obavy, možno mala matka pravdu. Prihodiť sa nám mohlo čokoľvek. Pri akomkoľvek zranení by som musela hľadať na míle vzdialenú pomoc, ak by sa nám pokazilo auto peši by som bola stratená. Pri kúpaní v mori by mohol Kevin stúpiť na medúzu a nič by necítil, mohol by sa poraniť na ostrých kameňoch na morskom dne, krvácal by ale nič by necítil.

 

Nehovoriac o mnohých zdravotných problémoch, ktoré sprevádzajú osoby trpiace paraplégiou.  Piesok a baktérie by sa ľahko mohli dostať do sterilnej oblasti kde má Kevin zavedený katéter, čo by mohlo viesť k infekcii obličiek alebo dokonca k otrave krvi. Teplo, otlaky na tele s neustáleho sedenia a autonómna dysreflexia, potenciálne smrteľný nervový kolaps – na všetky tieto zdravotné komplikácie sú ľudia s  poraneniami chrbtice náchylní. Letná klíma a spaľujúce austrálske slnko tieto riziká len znásobuje. Hrozieb bolo priveľa a začala som si ich uvedomovať až keď už nebolo cesty späť.


Pred piatimi mesiacmi, keď Kevin pracoval na geofyzikálnom prieskume v severnej Kanade, padol z útesu, zlomil si nohu, prepichol pľúca a polámal chrbticu. Niekoľko hodín ležal nehybný v tmavom lese, necítil si dolnú polovicu tela a dúfal, že nepritiahne pozornosť medveďov a vlkov, ktoré videl počas svojej práce v okolí.

V nemocnici vo Vancouveri ma sestra zaviedla za Kevinom, ktorý ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti. Miestnosť osvetlovalo svetlo z nekonečného množstva monitorovacích prístrojov, ktoré ho udržiavali pri živote. Jeho tvár, ktorú z väčšej časti zakrývala kyslíková maska, bola celá doškriabaná a stále pokrytá blatom. Keď som ho takto videla, po prvýkrát som som si uvedomila, že môže umrieť. Tento pohľad mi vyrážal dych.O päť dní neskôr neurochirurg povedal, že už nikdy nebude chodiť.

 

Kevin a ja sme sa stretli pred pár rokmi, obaja sme pracovali v lyžiarskom stredisku v Britskej Kolumbii. Leto sme precestovali po horách na Alijaške. Spali sme po lesných cestách a v kempingoch, z ktorých sme sa často vykĺzli ešte pred platením. Jedávali sme lososy a ryby, ktoré Kevin chytil pri muškárení. Dni sme často trávili prechádzkami v alpskom teréne a na ľadovcoch.

 

No teraz už bolo všetko inak. Šesť týždňov po nehode bol Kevin prevezený do nemocnice, kde prebiehali rehabilitácie. Učil sa znova sedieť bez použitia chrbtových svalov, ako vstať a sadať si na invalidný vozík, ako sa na ňom efektívne pohybovať a manévrovať. Všetky výzvy, ktoré mu prišli do cesty plnil s tichou dôstojnosťou a pragmatickým pozitívnym prístupom. Čakalo nás však obidvoch omnoho viac situácii, ktoré sme sa potrebovali naučiť zvládať ako len to, čo nás učili na rehabilitáciách. Vedeli sme, akým životným štýlom chceme žiť a potrebovali sme nájsť spôsob ako to dosiahnuť.

 

V dobe kedy nám aj cesta do reštaurácie spôsobovala veľké komplikácie, nebolo možné ani len pomyslieť na kempovanie. Plánovanie cestovania a kempovania však pre nás bolo veľkou výzvou a znamenalo, že po spomienkach na naše životy pred nehodou sa budeme konečne môcť tešiť na  ďalšie cestovateľské dobrodružstvo. S touto vyhliadkou sa nám žilo ľahšie, myšlienka na kempovanie nás dokázala rozptýliť od bežných každodenných starostí, ktorým sme museli po nehode čeliť.

 

Odleteli sme do Melbourne, kúpili sme si auto a všetko potrebné na kempovanie a štvormesačnú cestu. Nakúpili sme zásobu liekov zdravotníckych pomôcok pre Kevina, pretože v divokej prírode a mimo veľkých by už nebola možnosť zohnať čokoľvek z toho čo potrebuje.

 

Každodenná organizácia cestovania v situácii, kedy sme si obaja museli zbykať na Kevinov hendikep si na nás vybrala svoju daň. Kevin sa v ťažkom austrálskom teréne musel naučiť ako ovládať svoj invalidný vozík a ako s ním žiť a ja som sa musela naučiť prijať jeho ochrnutie a zmeny, ktoré to so sebou prinieslo. Náš vzťah visel na vlásku.

Kevinove zdravie bolo nalomené, neustále infekcie močových ciest, ktoré liečil jednými antibiotikami za druhými. Infekcia postupne prešla do systémového ochorenia. K zhoršovaniu jeho stavu prispelo aj prašné prostredie. Prach sa vďaka vetru dostal absolútne všade, v kempoch boli mravce, ktoré tiež našli každú škulinku a prispeli k zhoršeniu infekcie.

 

Jeho telo bolo takmer celé poskryté hnisajúcimi pľuzgiermi, niektoré z nich mali naozaj nevysvetliteľný pôvod a tak sme len dúfali, že to nebude jedna z tých zákerných tropických infekcií. Časté boli aj Kevinove pády z invalidného vozíka, pretože sa stále učil ako z neho vstávať a sadať si späť, jeho telo navyše nespolupracovalo.

 

Bolo to nepredstaviteľne náročné, no napokon sa Kevin naučil sám vystupovať a nastupovať späť na invalidný vozík. Bola to pre nás obch obrovská úľava.

 

Na našej štvormesačnej ceste sa nám napokon podarilo napríklad potápať sa v okolí Veľkého barierovéhe útesu, viezli sme sa na ťavách na známu pláž Cable Broom,  na vlastnej koži sme prežili monzúny a rozbúrené rieky, spaľujúce horúčavy púšte, jedli sme ryby, ktoré sme si sami pripravili a medzi zubami nám škrípal piesok. Kevin sa naučil plávať, zvládol z invalidného vozíka postaviť sám celý stan, no čo je najdôležitejšie, našiel svoj pokoj a filozofiu života, ktorá ho naučila žiť s jeho hendikepom.

 

„Pokúsim sa netrápiť nad vecami, ktoré nemôžem robiť, pokiaľ sa nevyčerpá celý zoznam tých, ktoré dokážem.“, povedal.

 

Často sme hovorili o tom, čo sme stratili no aj o veciach, ktoré sa nezmenili. Naučili sme sa porozumieť všetkému, čo Kevina momentálne obmedzuje a pochopili sme, že nehoda, ktorá spôsobila Kevinov hendikep neznamenala koniec všetkému, čo sme mali radi, ako sme si pôvodne mysleli.

Zdroj: TheGuardian.com

Predchádzajúci článok
Bionická noha dáva hendikepovaným takmer neobmedzené možnosti pohybu
Nasledujúci článok
Hendikepovaný tínedžer exceloval v súťaži československých dejín.