Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Ozajstnejší než ozajstní

18.01.2016

Keď som na internete hľadala fotky k svojmu článku, chvíľami mi stáli chlpy na celom tele. Aj tie, čo nemám. Preboha, to takto vníma svet psychiatrických pacientov? Ako ľudí, ktorí sú viac či menej vyšinutí? Nejdem sa hrať na odborníka na túto problematiku. Iba chcem vniesť trochu svetla tam, kde panuje tma.

Ozajstnejší než ozajstní
Minulý týždeň som bola na návšteve za kamarátom na psychiatrii. Veľmi som sa tam tešila, hoci ma zobral iba na ich poschodie. Škoda, mala som využiť príležitosť a ísť sa pozrieť aj o poschodie nižšie. Moje zistenie? Sestrička bola neskutočne zlatá, hoci ma nepoznala. Nefrflala, že kvôli mne musí ísť výťahom dolu a čakať, kým si z auta vyložím chodítko. Nebola je to jej práca, ale... „Možno by ste mali väčší kľud na chodbe,“ poznamenala smerom ku mne a k môjmu kamarátovi vo výťahu. Ktovie, čo si myslela. „Lenže ona chce vidieť oddelenie,“ odvetil jej. Usmiala som sa. Áno, teším sa na to celý týždeň. Na oddelenie som vkráčala s chodítkom a s kamarátom za chrbtom. Nikto na mňa nevrhol pohľad: „Chudera, tej sa čo stalo.“ Boli iba úprimne zvedaví, ale priveľmi zaujatí vysielaním v televízii. Kamarátovi spolubývajúci nás nechali. Izba nebola žiaden luxus, úplna slovenská klasika v štátnej nemocnici. A stav zodpovedajúci tomu, že ju obývajú štyria chlapi. Nemám nič proti chlapom, ale ženy iste vedia ako to myslím. Aj ja som bola zvedavá. Vypytovala som sa a obzerala si všetko ako malé dieťa. Kamarát má tourretov syndróm. Tak ako ja mám chodítko, on má tiky. Napriek svojim diagnózam to bol milý, otvorený človek. Čakala som ustráchané chlapča s apatickým pohľadom. Neviem, či som niekedy stretla takého ozajstného človeka. Pri zmienke o ADHD som sa v duchu usmiala. Vlastne, o všetkom vravel tak... Inak, ako som zvyknutá. On sa totiž za nič neskrýval. Možnože sa pri mne cítil isto, neviem, ale nepostrehla som prejavy sociofóbie, či iných diagnóz. Vonku sme sa zabávali pri aute. Chcela som, aby mi dolial vodu do ostrekovačov. Hoci som si uvedomovala, že to pramení z jeho diagnózy, ochotne som skontrolovala, či sa vodu chystá naliať do správneho otvoru. Ten chlapec mohol sedieť a ľutovať sa. Namiesto toho je živnostník, robí elektriku. Bol rád, že aj s nálepkou ADHD skončil školu. Bavili sme sa o tikoch, o živote na psychiatrii, o jeho láskach, víťaztvách, prehrách... Normálna debata. Inému kamarátovi som povedal: „O kvantovej fyzike sme sa nebavili.“ „A o téorii relativity?“ dobiedzal s úsmevom. Jeho choroba bola obmedzením, určite áno. Sám mi napísal, že už je pod liekmi a ide radšej spať, lebo zas trepne nejakú hovadinu. Tie lieky mu gumovali mozog a ja som si uvedomila, že po svete behá veľa ľudí, ktorí neužívajú žiadne medikamenty, no aj napriek tomu bežne po Š píšu Y. Zabúdajú, kedy im čo poviete. Prípadne majú po ruke vrece výhovoriek. Pred sebou, i pred celým svetom. Iný môj kamarát mi v ešte v lete bez okolkov povedal, že ide k psychologičke a že bol na pobyte v Pezinku. Zavolala som mu nedávno, lebo mi priviezli kúpeľnové dvere a neexistovala šanca, aby som si s nimi poradila. Býva v tej istej dedine, napriek tomu, že som ho ubezpečovala, že má čas, nech si dorobí svoje, do pol hodiny mi zvonil pri dverách. Dvere osadil, podlaha bola privysoká. Rozmýšľal, meral, zvažoval. A ja som vypliešťala oči. Odišiel a o desať minút sa vrátil aj s potrebným náradím. Dvere mi zrezal, poupratoval, poradil mi ohľadne kľučky, odišiel. Opäť som vypliešťala oči. Správal sa tak – normálne. Žiaden vygumovaný mozog. Bol pod liekmi, viem to, mal ťažké depresie zo smrti svojho otca. Ale... Keď mi Môj Tourret (jedna z jeho prezývok, ktoré som mu dala) rozprával o terapiách, tichúčko som sa spýtala: „A sem sa dá ako dostať?“ Odpovedal mi o deň neskôr môj vtipný kamarát: „Stačí, ak budeš vyzlečená behať po meste a kričať, že bude vojna. Máš to aj s policajným doprovodom.“ Iné návrhy? Autorka: Dagmar Sváteková
Predchádzajúci článok
Bunky brušného tuku liečia poškodené kĺby.
Nasledujúci článok
Skutoční hrdinovia