Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Pavel (59): Sme spolu 37 rokov a choroba na tom nič nezmení

14.10.2020

Ivana a Pavel majú dve dospelé deti. Tešili sa na vnúčatká, spoločné výlety a čas na koníčky. Ivanu ale postihla mozgová mŕtvica

Pavel (59): Sme spolu 37 rokov a choroba na tom nič nezmení

Aké to je zvládať trvalé následky, ktoré ju pripútali na invalidný vozík? Prečítajte si rozhovor s Pavlom, ktorý sa o manželku vzorne stará.

Stačí minúta, aby sa život prevrátil hore nohami a nabral smer, o ktorý ste rozhodne nestáli. Mnoho o tom vedia i manželia Bábkovci z Kroměříža. Žijú spolu už 37 rokov, radi cestovali a tešili sa z vnúčatiek. Vlani v novembri však Ivana (56) cestou z práce skolabovala a skoro zomrela. Postihla ju mozgová mŕtvica, ktorá ju celkovo ochromila, a do dnešného dňa je odkázaná na starostlivosť ostatných, predovšetkým svojho muža.

 S Pavlom sme sa o tom zhovárali...

Asi týždeň predtým som Ivušku viezol na pohotovosť, bolo jej zle, motala sa jej hlava a mala veľmi vysoký tlak. Bolo nám ale povedané, že to bude v poriadku, že asi niekde prechladla... 11. novembra popoludní skolabovala a záchranka ju odviezla do nemocnice v Olomouci. Prognóza bola zlá, doktor mi povedal, že pravdepodobne neprežije, a keď, tak už nebude ani chodiť, ani rozprávať.

Kedy sa to otočilo k lepšiemu?

Asi až na rehabilitačnej klinike, kam ju previezli z JIS. Chodil som za ňou a učil sa s ňou cvičiť a rehabilitovať, čo sa mi hodilo, pretože sa oddelenie na Vianoce a sviatky zavieralo, a tak sa prvýkrát po dlhej dobe mohla ísť pozrieť domov. Vyrobil som jej chodítko, pravidelne sme spolu cvičili, snažili sme sa spolu rozprávať. Ivuška zatiaľ skôr iba ležala, ale ja už som videl drobné pokroky.

Ako vaša žena vníma to, čo sa stalo a ako je na tom?

Uvedomuje si to – a nenesie to vôbec dobre. Chcela by chodiť, nebyť závislá na pomoci druhých a chcela by to rýchlejšie. Tak jej pripomínam, ako nedávno iba ležala a teraz už si sama sadne, s pomocou chodítka už kúsok prejde. Je pravda, že jednu ruku a nohu neovláda, že reč zatiaľ nie je stopercentná, ale ja jej rozumiem a na zvyšku budeme pracovať. Veľmi pomohlo, že manželku na nejaký čas previezli do rehabilitačného ústavu v Hrabyni – len škoda, že potom jeho časť prerobili na infekčné oddelenie kvôli koronavírusu, takže ju pre nedostatok miesta museli prepustiť.

Hlavná starosť o manželku je teda na vás.

Z väčšej časti áno, ale pomáhajú aj deti. Už majú svoje rodiny, syn má dve malé deti, dcéra čaká prvé, ale pomáhajú veľa. Dokonca bola doba, kedy ma museli zastúpiť celkom, pretože som musel znenazdania na operáciu. Spadol som z rebríka tak nešťastne, že to chcelo rýchlu operáciu chrbtice. Som rád, že som taktiež neskončil na vozíku, pretože už som jeden úraz chrbtice mal aj predtým.

Kto za vás prevzal starosť o manželku?

Práve deti a tiež miestna organizácia Včielka, ktorá sa inak stará hlavne o seniorov, ale k nám prichádzali pomáhať s kúpaním a masážami. Asi mesiac som nemohol nič namáhavé robiť a dvíhať, ešte teraz si beriem korzet, keď chceme s manželkou vyraziť von a zdolávame jedenásť schodov, ktoré máme pred bytom.

Keď spočítame váš zdravotný stav, celodennú starostlivosť o manželku a starosť o domácnosť, asi vám neostáva čas na firmu, ktorú ste mal.

Svoju malú zámočnícku firmu som musel zavrieť, nestačil by som na prácu ani fyzicky, ani časovo. Nechcelo sa mi do toho, ale musím byť rozumný. Takže musíme vystačiť s nemocenskou a ukrajujeme z úspor, ktoré sme si chystali na starobu – ale to sa nedá nič robiť. Našťastie nie sme nároční.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Veľa času zaberie cvičenie, rehabilitácia, máme zapožičaný motoped, na ktorom manželka cvičí, niekoľkokrát týždenne k nám dochádza asistent, ktorý pomáha. Urobil som si kurz na Vojtovu metódu, takže i na tú dôjde. Medzitým poriadim, nachystám, čo je potrebné, pomôžem Ivuške s obliekaním, večer ju vykúpem. Ale o starostlivosť o seba sa veľmi snaží sama – aj preto, že o seba chce stále dbať a páčiť sa. Už sa zvládne učesať, ale umývanie alebo farbenie hlavy je moja práca, na strihanie k nám príde kamarátka kaderníčka. Je proste stále čo robiť a čo zariaďovať, takže deň utečie tak rýchlo, že ani nevieme ako, a som rád, keď príde osem hodín: ľahneme si spolu do postele a pozeráme sa na televíziu.

Mal ste nejakú krízu, kedy ste to nezvládal fyzicky alebo psychicky?

Ja vlastne ani neviem ako, ale zatiaľ to zvládam. I keď musím priznať, že som sa musel obrátiť aj na psychiatriu. Ale od začiatku som mal výhodu, že som vedel variť, prať a poriadiť. Žil som nejakú dobu v Taliansku a staral sa sám o seba. Je pravda, že sa cítim hrozne unavený, a keby som mohol, prespím niekoľko dní. Na druhú stranu sa ale o Ivušku starám rád a baví ma to. Máme sa radi a viem, že keby to bolo naopak, starala by sa o mňa rovnako.

Tí, ktorí sa o niekoho celý deň starajú, väčšinou nemajú čas na seba. Nájdete si ho občas?

Na začiatku som pomoc druhých celkom odmietal a chcel som všetko zvládnuť sám. Teraz som ale rád, keď sa ohlásia na návštevu napríklad manželkini bývalí kolegovia, kamarátky alebo niekto z rodiny. Našťastie nás neopustili a viem, že keď dorazia, je o ňu napríklad na hodinku dobre postarané – a ja môžem vybaviť, čo potrebujem, a mať čas pre seba. Predtým sme so ženou radi cestovali, jazdili na festivaly, na výlety. Teraz by som bol šťastný, Keby sme mohli vyraziť napríklad na popoludnie do zoo, zmeniť prostredie.

Na vozíku už sa dá dôjsť na mnoho miest..

Áno, ale manželka na ňom zatiaľ dlho nevydrží. Rýchle sa unaví a potrebuje si ľahnúť. Ale verím, že raz bude chodiť – aj keby s paličkou alebo inou pomocou, ale po svojich. Je to ešte mladá „děvčica“, mala by si ešte v živote niečo užiť! Veľmi sa snažíme obaja – veľmi by si priala byť viac s vnúčatami, hrať sa s nimi, nie iba si ich posadiť na kolená, keď sedí na vozíku.

Dávajú vám lekári nádej na takéto pokroky?

Verím na to! Práve sme začali s intenzívnou terapiou v Neurorehabilitačnej klinike Axon v Zlíne, kde využívajú aj unikátny lokomat. Je to vlastne robot, do ktorého ju zavesia a on simuluje chôdzu. Veríme, že jej to naozaj pomôže k väčšej samostatnosti.

Zdroj: ProZeny.cz

Predchádzajúci článok
Lupiča, ktorý prepadol babičku na vozíku, zložila šesťdesiatsedemročná žena
Nasledujúci článok
Snívame o účasti na paralympiáde v Tokiu