Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Pavel Doležal: Bol zdravý. Zo dňa na deň ochrnul, ale bojovať neprestal!

10.09.2020

Ani zdravotné komplikácie a následné ochrnutie mu nezobrali chuť ku športu a motiváciu k životu.

Pavel Doležal: Bol zdravý. Zo dňa na deň ochrnul, ale bojovať neprestal!

Pavel Doležal z Proseče je živým dôkazom veľkého bojovníka. Ani zdravotné komplikácie a následné ochrnutie mu nezobrali chuť ku športu a motiváciu k životu. Žije, športuje a je spokojný. O svoj príbeh sa s nami podelil, ale rozhodne to nie je zďaleka všetko, čo sa od tohto borca dozviete.

Pavel, mohol by si sa čitateľom na úvod predstaviť?

Volám sa Pavel Doležal. Mám 26 rokov. Od 19 rokov som na invalidnom vozíku, dôvodom bol zápal miechy. Život sa mi zmenil zo dňa na deň, ale neľutujem nič. Vždy som sa venoval športu, ani v tomto ohľade sa nič nezmenilo. Od tej doby sa venujem parahokeju a posledné dva roky pôsobím tiež v českej reprezentácii.

Na vozíku si od 19 rokov. Čo sa stalo?

Jedného večera ma bolel chrbát. Aj napriek tomu som šiel spať, s tým jednoducho človek do nemocnice hneď nejde, keď ho bolí chrbát. Veril som, že to bude ráno lepšie. Nebolo. Keď som ráno vstal, bolesť neprestávala. Akurát som sa chystal na brigádu. Bolesť sa stupňovala, prestal som cítiť prsty na nohách. Došiel som ešte k posteli, posadil som sa. Po svojich som už nebol schopný odísť, ani sa zdvihnúť.

Čo bolo príčinou?

Príčinu vlastne lekári nezistili. Údajne sa jednalo a akýsi zápal miechy. Nikto mi ale nebol schopný povedať, či bolo príčinou uhryznutie kliešťom či niečo iné.

Od tej doby si na vozíku. Čo nasledovalo po tvojom ochrnutí?

Presne tak. Nasledovali pobyty v nemocniciach, nejaká rehabilitácia, pobyt v kúpeľoch Košumberk. Obdobie mojej rekonvalescencie trvalo približne rok a pol. Potom som absolvoval ešte ďalšie rehabilitácie, na ktoré som však už dochádzal, prebiehali ambulantne. Do pôvodného stavu som sa nedostal. Dokážem sa presunúť, obídem auto, keď potrebujem, ale inak nie.

Život sa ti zmenil zo dňa na deň. Ako si zvládol takúto zásadnú zmenu?

Fyzicky to bola určite veľká zmena. Bol som zvyknutý ísť si zabehať, zahrať si futbal a naraz je tomu všetkému koniec. Musím však povedať, že po stránke psychickej ma to nijako nezlomilo. Bral som to tak, ako to je, proste sa stalo. Snažil som sa motivovať sám seba: „Rob teraz, ako najviac môžeš. Snaž sa, čo najviac to rozchodiť.“ Veľmi mi pomohol práve hokej.

Predtým si taktiež športoval?

Áno, hral som futbal tu u nás za miestny klub.

Motivácia a chuť športovať nevyprchala. Vedel si, že budeš športovať aj naďalej?

Motivácia mi naozaj nechýbala. Chcel som.

Vtedy si mal 19 rokov. Bola trochu iná doba. Vedel si už vtedy o možnosti športov, ktorým by si sa mohol venovať i na vozíku?

Vedel som, že nejaké športy pre ľudí na vozíku existujú. Už i o parahokeji som vedel, že existuje. Poznal som handbike, ale len ten názov, nič viac konkrétne. Väčšinu informácií, ktoré sa ma do tej doby vôbec netýkali, som si začal zisťovať potom neskôr, postupne.

Čo pre vozíčkára ako si ty, znamená invalidný vozík?

Vozík je pre mňa možnosť sa pohybovať. Ráno vstaneš, sadneš si na vozík, vykonáš všetky činnosti doma, ako napríklad hygiena, oblečenie sa. Ani ti to po určitej dobe nepríde nijaké zvláštne. V podstate jednoducho povedané, vozík sú moje nohy.

Zdroj: Raeda.cz

Predchádzajúci článok
Elon Musk predviedol na prasati prvý mozgový implantát. Ľuďom pomôže liečiť ochrnutie či depresie.
Nasledujúci článok
Prežil som parádne prázdniny, ale bez divadla som bol ako na tŕňoch, hovorí Jan Potměšil