Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Pokazený výťah zo mňa spravil väzňa vo vlastnom dome. Rozhodol som sa bojovať za svoje práva.

18.04.2018

"Paradoxne však súhra mojich diagnóz – najmä skleróza multiplex, spôsobili, že som na invalidnom vozíku a obrazne povedané som opäť vo väzení. "

Pokazený výťah zo mňa spravil väzňa vo vlastnom dome. Rozhodol som sa bojovať za svoje práva.

James Coke pred mnohými rokmi, keď mal 16 rokov, porušil zákon a na rozsudok o výške trestu čakal v dočasnej väzbe.

Ďalej už rozpráva sám:“ V cele dočasného zadržania som bol zavretý 22 hodín z dňa. Len pár krát za tento čas som dostal možnosť spolu s ďalším zadržaným ísť von na väzenský dvor na mojom invalidnom vozíku. Aj keď trest, ktorý sa mi súd rozhodol uložiť bol v podstate malý – finančná pokuta a pára hodín verejnoprospešných prác, strata pocitu nezávislosti a slobody počas čakania na rozsudok vo mne zanechala hlbokú stopu. Vtedy som sa zaprisahal, že do väzenia sa nechcem už nikdy dostať.

 

Čo som si predsavzal, to som aj dodržal a nikdy som sa tam už nevrátil. Paradoxne však súhra mojich diagnóz – najmä skleróza multiplex, spôsobili, že som na invalidnom vozíku a obrazne povedané som opäť vo väzení. Tentokrát mám však aspoň „celu“ s výhľadom na život. Pohľad človeka s chronickým ochorením na život v meste, ktorého sa nedokáže aktívne zúčastniť je príliš ťažkým trestom. Aj napriek tomu sa však považujem za šťastného.

Krátko po tom, ako mi diagnostikovali sklerózu multiplex som sa ocitol na ulici, bez domova. Požiadal som o pomoc príslušné sociálne úrady a po pár mesiacoch som dostal pridelené ubytovanie. Prvých pár rokov som sa dokázal o seba postarať sám aj napriek môjmu ochoreniu

e, no po čase sa schody na tretie podlažie k môjmu bytu v dome bez výťahu stali pre mňa neprekonateľnou prekážkou. Moje špeciálne potreby ma tak dostali na zoznam žiadateľov o pridelenie sociálneho bytu bez bariér a tak sa mi za pár mesiacov podarilo presťahovať do bytu v dome s výťahom.

Žijem tu už osem rokov a moja choroba sa natoľko rozvinula, že som ostal odkázaný na invalidný vozík a následky ochorenia sú už zjavné na všetkých častiach môjho tela. Našťastie, v dni kedy mám dosť energie sa ešte dokážem dostať z bytu medzi ľudí a prehodiť pár slov. Dáva mi to pocit, že som stále súčasťou tohto sveta. Hoci je môj byt na prvom podlaží, mám nového nevyspytateľného „väznitela“ - výťah. A jeho spoľahlivosť je teda naozaj veľmi biedna.

Naposledy keď sa rozhodol vypovedať službu, bol pokazený až 10 dní. Správca domu ako aj opravári výťahov sa predbiehali vo výhovorkách a vzájomnom obviňovaní za prevzatie zodpovednosti a ja som po celých 10 dní ostal úplne odkázaný na dobrú vôľu mojich susedov.

 

Môj prípad, ako sa ukázalo po krátkom googlení, nebol ojedinelým prípadom. Podobných prípadov nedobrovoľne väznených ľudí so zdravotným postihnutím, spoliehajúcich sa na fungovanie výťahov som našiel hneď viacero.

 

Úroveň služieb a údržby v obytných domoch, kde sa nachádzajú aj bezbariérové byty je nielen v Anglicku ale aj u nás na veľmi nízkej úrovni. Podľa dostupných šatatistík je vo Veľkej Británii chronický nedostatok bezabrierových možností ubytovania. Až 1,8 milióna osôb so zdravotným postihnutím sa denno denne dostáva do situácie bez možnosti dostať sa z domu alebo bytu.

 

Pre niekoho to môže znieť absurdne, no pokazený výťah pre mňa predstavuje obmedzenie mojich ľudských práv. Doslovne ma pripravil o môj pocit nezávislosti. Preto som sa rozhodol odmietnuť platiť nájom za dobu, kedy nebol výťah funkčný a žiadal som aj kompenzáciu za nepríjemnosti a obmedzenia, ktoré mi vzniknutá situácia priniesla.

Písomne som o vzniknutej situácii a mojom rozhodnutí upovedomil mestské zastupiteľstvo. Priložil som aj kópiu konverzácie so správcom domu a službou pre údržbu výťahov. Ja a rovnako aj prenajímateľ bytu sme po krátkom čase dostali odpoveď, že daná situácia v porušením ľudských práv o rovnosti z roku 2010. Zdá sa, že spravodlivosť predsa len existuje. Následne krátko po tom, ako bol výťah opravený, dostal som ja aj môj sused, ktorý tiež trpí zdravotným postihnutím a je na invalidnom vozíku, rozhodnutie o pridelení kompenzácie za vzniknuté obmedzenia vo výške 500 libier.

 

Myslím, že každý kto sa dostane do podobnej situácie by mal konať rovnakým spôsobom ako ja, nie len ticho pretrpieť obmedzenia ale ozvať sa a bojovať za svoje práva. Ke´d sa bude o takýchto problémoch v spoločnosti viac rozprávať, je omnoho väčšia šanca, že sa budú problémy riešiť s oveľa väčšou rýchlosťou.

 

Všeobecné starnutie populácie, ktoré nás čaká do budúcna je len predzvesťou toho, že na svete bude väčší počet imobilných a starých ľudí, ktorý sa budú spoliehať na fungujúcu infraštruktúru a bezbarierovosť ich domovov. Je preto nevyhnutné zvyšovať povedomie verejnosti o všetlých podobných prípadoch, aby sa stalo prirodzeným dbať aj na komfort bývania menej mobilných, starých alebo ľudí so zdravotným postihnutím.

 

Zdroj: TheGuardian.com

Predchádzajúci článok
Pokračovanie prípadu o mladom páre na invalidných vozíkoch, ktorý bol podvedený pri kúpe bezbariérového bytu
Nasledujúci článok
Život s postihnutím: "Osobní asistenti sú mojimi ušami, rukami a telom"