Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

POMOC PRE OSOBY SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM PROSTREDNÍCTVOM COUNSELINGU

PhDr. Klaudia Kontrová, PhD. , 14.07.2016

Counseling (sprevádzanie) - metóda pomoci osobám v ich ťažkých životných situáciách

POMOC PRE OSOBY SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM PROSTREDNÍCTVOM COUNSELINGU

ÚVOD Sociálna izolácia osôb so zdravotným postihnutím je závažným celospoločenským problémom. Osoby so zdravotným postihnutím (so špecifickými potrebami) sa vo svojom živote stretávajú s inými prekážkami a tiež mnohokrát riešia odlišné problémy týkajúce sa bežného života, ako ľudia intaktnej populácie. Ľudí so zdravotným postihnutím už samotný fakt uvedomenia si trvalého, nezmeniteľného stavu zdravotného postihnutia, stavia do polohy neistoty. Hľadajú odpovede na mnohé otázky týkajúce sa bežnej existencie a tieto ich stavajú spočiatku aj do zdanlivo neriešiteľných situácií, ktoré môžu viesť k beznádeji a tým k sociálnemu vylúčeniu. Hlavným cieľom je poukázať na nezastupiteľný význam counselingu pri sociálnej práci s osobami so zdravotným postihnutím s cieľom dosiahnuť ich nezávislý život. Sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím je závislá od mnohých faktorov (dostupnosť sociálnych služieb, druh zdravotného postihnutia, sociálne prostredie, osobnosť, prístup, postoje, predsudky, vnímanie nezávislého života osôb so zdravotným postihnutím a podobne). Príspevok poukazuje na problém sociálnej integrácie osôb so zdravotným postihnutím a hľadá možnosti riešenia formou využitia sociálnej práce, konkrétne metódy counselingu (sprevádzania), pri riešení ťažkých životných situácií ľudí so zdravotným postihnutím. Pri identifikácii problému vychádza z významu samostatného života v procese sociálnej integrácie osôb so zdravotným postihnutím a oblastí vytvárania podmienok pre dosiahnutie sociálnej inklúzie, ktoré sú predmetom riešenia viacerých krajín sveta. Kľúčové slová: Osoba so zdravotným postihnutím. Counseling. Nezávislosť. Sociálna integrácia. Zdravotné postihnutie a osoby so zdravotným postihnutím Žijú medzi nami – ľudia, ktorí z určitej príčiny, či už vrodenej, alebo získanej v priebehu svojho života majú zdravotné postihnutie, ktoré im viac-menej bráni žiť „normálny“ život zdravého jedinca. Zdravie a choroba – oba tieto pojmy vážne zasahujú do života človeka. Ovplyvňujú jeho konanie, správanie, sociálnu situáciu, vzdelanie, pracovné aktivity. Kým je osoba zdravá, túto situáciu si vlastne ani neuvedomuje, zdravie jej umožňuje žiť „normálnym“ spôsobom života, pracovať, venovať sa svojim záľubám, ale aj povinnostiam. Zvrat prichádza vtedy, ak človek ochorie. Pokiaľ ide o akútnu chorobu, ktorá sa spravidla dá vyliečiť do dvoch – troch týždňov, človek väčšinou prijíma stav obmedzení, ktoré vyplývajú z jeho ochorenia a výrazne tento stav nezasahuje trvalo do jeho života a života jeho rodiny. K negatívnemu ovplyvneniu jeho sociálneho statusu, života v rodine a komunite dochádza vtedy, ak je choroba chronická, dlhodobá, prípadne spojená so zdravotným postihnutím a ešte viac, ak je choroba nevyliečiteľná. Tieto zmeny a ich prijatie, či popretie ovplyvňuje rad ďalších vnútorných a vonkajších faktorov, ktoré súbežne pôsobia na život človeka a jeho najbližšie okolie. Svetová organizácia zdravia (ďalej len WHO) charakterizuje zdravie ako „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia“ a zároveň vo svojej definícii poukazuje na skutočnosť, že „zdravie patrí medzi základné ľudské práva všetkých ľudí na svete.“ (Constitution of the World Health Organization - Basic Documents, 1978, s. 1). Škála sprievodných javov zmeny zdravotného stavu, ktoré sa stáva trvalým, je širokospektrálna. Ide o fyzické, somatické, emočné, psychické, ekonomické, sociálne prejavy stavu. Pre dlhodobo nepriaznivý stav u osôb so zdravotným postihnutím dochádza k problémom ekonomicko-finančnej povahy vyplývajúca najprv z dlhodobej práceneschopnosti (strata príjmu), prechod na invalidný dôchodok, pričom má takáto osoba zvýšené náklady na liečbu. V dôsledku tohto dochádza k zníženiu životného štandardu, čo sa dotýka celej rodiny. Pri trvalom poškodení zdravia prechádza choroba do stavu zdravotného postihnutia a ďalším závažným problémom, ktorý nastáva po ekonomicky nepriaznivej situácii, je problém sociálnej povahy. Narúšajú sa partnerské a rodinné vzťahy, prichádza tzv. dezorganizácií bežných každodenných činností, sociálna izolácia, absencia sociálnych kontaktov, zmena a zníženie celkového životného štýlu. Takýto stav sa odráža v ohrození všetkých životných situácií a aj v plnení sociálnych rolí (rodiny, zamestnania, partnerského života, voľného času). Z pohľadu sociálnej práce, Repková charakterizuje zdravotné postihnutie ako „znevýhodnenie, ktoré má človek s dlhodobou alebo trvalou telesnou alebo duševnou poruchou v štandardne usporiadanom životnom a sociálnom prostredí a ktoré je potrebné minimalizovať intervenciami v rámci sociálnej politiky a práce.“ (In Žiaková, 2005, s. 139). Trojdimenzionálny model zdravotného postihnutia a vnímanie človeka v rovine poruchy, dizability a hendikepu uvádza aj Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia – International Classification of Functioning, Disability and Health – ICF (ďalej len MKF) a tiež sa o tomto pohľade hovorí aj vo Svetovej správe o zdravotnom postihnutí. V rovine poruchy ide o zmeny anatomickej zostavy, alebo fyziologickej funkcie človeka v dôsledku dlhotrvajúceho ochorenia, pri dizabilite v dôsledku poruchy už dochádza k zmenám funkčnosti pri vykonávaní určitých činností a pri hendikepe je už stav trvalý, kedy človek vykonáva činnosti s výrazným obmedzením, alebo vôbec nedokáže vykonávať určité činnosti, čo sa prejavuje už aj v sociálnej interakcii. (Orgonášová, Palát, 2011) Vo Svetovej správe o zdravotnom postihnutí sa uvádza, že v posledných rokoch sa prechádza z individuálneho pohľadu zdravotného postihnutia na štrukturálne, sociálne zdravotné postihnutie a poukazuje na to, že dochádza k posunu od lekárskeho k sociálnemu modelu, pričom zdôrazňuje, že je potrebné zdravotné postihnutie chápať vyvážene zo všetkých uhlov pohľadu a rôzne aspekty zdravotného postihnutia vnímať komplexne, dynamicky a viacdimenzionálne, čím vzniká bio-psycho-sociálny model zdravotného postihnutia. (World report on disability, 2011). MKF pri vnímaní funkčnej schopnosti vychádza z dvoch rovín: 1. komponenty funkčnej schopnosti a spôsobilosti zdravotného postihnutia – z individuálneho ale aj spoločenského pohľadu (telesné funkcie a štruktúry), 2. komponenty spolupôsobiacich faktorov – vonkajšie prostredie (faktory okolitého prostredia a osobné faktory). Termín telesných funkcií zahŕňa fyziologické funkcie telesných systémov vrátane psychologických a termín telesné štruktúry implikuje anatomické časti tela a ich súčasti. Osobné faktory MKF neklasifikuje, z dôvodu ich veľkých sociálnych a kultúrnych odlišností, ale zaraďuje ich medzi spolupôsobiace faktory. Definície pojmov v MKF vychádzajú z kontextu zdravia, preto sa nezameriavajú na poruchu alebo obmedzenie, ale používajú kladné alebo neutrálne pomenovanie. Aj keď v názve MKF je stále použitý pojem dizabilita, klasifikácia odporúča používať pojem aktivita a pojem hendikep nahrádza pojmom participácia. (Orgonášová, Palát, 2011). Oba tieto nahradzujúce pojmy (aktivita, participácia) demonštrujú kladný pohľad na zdravie a jeho poruchu, pričom vystihujú práve hľadanie možností realizácie a spoločenského uplatnenia ľudí, ktorí majú určité zdravotné prekážky. Vzhľadom k nejednotnosti posudzovania zdravotného postihnutia na Slovensku, ktoré sa líši podľa právnej normy, rezortu a jeho potreby, sa systém klasifikácie podľa MKF javí ako jednotný – obsahujúci všetky zložky uplatniteľné nielen v medicíne, ale aj v sociálnom poistení, sociálnych službách, kompenzácií sociálnych dôsledkov a vo všetkých ostatných oblastiach, ktoré sa zaoberajú sociálnou a zdravotnou starostlivosťou o človeka. Pri vzájomnej interakcii vzťahov súvisiacich s funkčnou schopnosťou ide o vnímanie zdravotného postihnutia cez zdravie, pričom zohľadňuje najdôležitejšie interakčné vzťahy, ktoré ovplyvňujú sociálne fungovanie a tým proces integrácie u ľudí, ktorí majú z akýchkoľvek dôvodov určitú poruchu zdravia, čo veľmi jednoducho môžeme vyjadriť slovami „ako sa dá žiť s poruchou zdravia“ a nie „ako sa nedá žiť s poruchou zdravia“. Všeobecný pohľad na osoby s hendikepom v spoločnosti je cez chorobu (postihnutie), ktorý vyvoláva obmedzenia a prekážky, ktoré tvoria bariéru žiť „normálnym spôsobom života“. Takýto pohľad už sám o sebe prináša negatívne myslenie v hľadaní sebauplatnenia (neviem, nedokážem, nezvládnem, nemôžem). Klasifikácia prináša opačné vnímanie, nie cez chorobu, ale cez zdravie a tu dochádza k pozitívnemu vnímaniu, čo vedie k hľadaniu možností sebauplatnenia (čo viem urobiť, čo chcem urobiť, akým spôsobom to urobím). (Orgonášová, Palát, 2011). Uvedomujeme si, že prijatie uvedeného pohľadu nie je jednoduché a je ovplyvnené viacerými faktormi, ako sú osobnostné predpoklady, spôsob života, prostredie, predsudky a ďalšie. Pre potreby rozlíšenia trvalého, dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu vyvolávajúceho prekážky a obmedzenia uplatniť sa v spoločenskom prostredí (rodina, škola, práca) od dočasného zdravotného obmedzenia, ktoré spôsobuje obmedzenia len na určitý čas je v praxi zaužívaný termín zdravotné postihnutie. Tak ako všetky pojmy, aj pojem zdravotné postihnutie stále prechádza svojim vývojom, pričom v súčasnosti najlepšie vystihuje a pojmovo odlišuje vyššie uvedený rozdiel medzi dočasnou a trvalou indispozíciou. Dôsledky zdravotného postihnutia sprevádzajú osobu do konca jej života, čo prináša negatívne dôsledky na kvalitu jej života ale aj kvalitu života osôb, ktoré sú v jej blízkom a bezprostrednom vzťahu. Na základe všeobecne platných základných rozdelení zdravotného postihnutia – podľa typu (orgánové a funkčné), podľa intenzity (ľahké, stredné, ťažké) a podľa príčin vzniku (vrodené, získané), sa zdravotné postihnutie najčastejšie kategorizuje v zmysle orgánových a funkčných postihnutí, na mentálne postihnutie, zrakové postihnutie, sluchové postihnutie, telesné (somatické) postihnutie a kombinované postihnutie. Šmidová (2013) uvádza aj špecifickejšie druhy postihnutia, a to narušenie komunikačnej schopnosti, poruchy správania a poruchy učenia. Podľa najnovších zistení, vo svete žije približne miliarda osôb so zdravotným postihnutím, pričom 50 % z nich pripadá na ľudí starších ako 60 rokov, čo je odrazom starnutia populácie. Samotná terminológia pojmu zdravotného postihnutia sa postupne vyvíja a rozlišujú sa aj pojmy zdravotné postihnutie, hendikep, invalidita. (Repková, Sedláková, 2012). Charakteristika pojmu osoba so zdravotným postihnutím nie je jednotná. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím prináša nové pojmy „špeciálne potreby a „osoba so špecifickými potrebami“, pričom ako uvádza Šmidová (2013, s. 17) „základné východisko prístupu k osobám s postihnutím znamená, že postihnutie spočíva v spoločnosti, a nie v osobe s postihnutím.“. V zmysle takéhoto chápania je osoba s postihnutím, človek s poruchou, ktorému spoločnosť nevytvára vhodné podmienky pre jeho plnohodnotné uplatnenie sa v spoločnosti, čím ho istým spôsobom znevýhodňuje. Vychádzajúc z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, „osoba s postihnutím je osoba, ktorá má dlhotrvajúce fyzické, psychické, intelektuálne alebo zmyslové poruchy v interakcii s rôznymi bariérami, ktoré môžu sťažovať plnú účasť v spoločnosti na základe rovnosti s inými.“ (Šmidová, 2013, s. 16). Najznámejšie a zaužívané v praxi sú pojmy vychádzajúce z výkonu zákonov verejnej a štátnej správy, s ktorými ľudia prichádzajú do kontaktu, ako sú poistenec s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom (Zákon č. 461/2003 Z. z.), fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (Zákon č. 447/2008 Z. z.), občan so zdravotným postihnutím (Zákon č. 5/2004 Z. z.). Svetová zdravotnícka organizácia pri pomenovaní ľudí s určitým funkčným obmedzením necharakterizuje striktne tento pojem a zastáva princíp práva takého oslovovania ľudí, aké si želajú. Z uvedeného dôvodu ponecháva obidva termíny „ľudia so zdravotným postihnutím“ aj „zdravotne postihnutí ľudia“. Zároveň sa klasifikácia zámerne vyhýba na poukazovanie osoby cez zdravotné postihnutie a stále sa snaží používať nestranný, kladný jazyk, nakoľko cieľom MKF je týmto osobám pomôcť pri zisťovaní problému zdravotného postihnutia cez všetky pôsobiace komponenty a tak docieliť, podporovať a obhajovať ich celkové ciele. ((Orgonášová, Palát, 2004). Do nedávnej minulosti bol zaužívaný termín zdravotne postihnutá osoba (jedinec, človek, občan). Repková výskumom z roku 2003, ktorý bol zameraný na analýzu termínov vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu zistila, že v dennej tlači sa v miere 25 % používa termín postihnutý človek a naopak v odbornom časopise zameranom na služby pre ľudí so zdravotným postihnutím, sa používa termín človek so zdravotným postihnutím (60 %). Zároveň výskum Krhutovej z roku 2007 potvrdil výskum Repkovej z roku 2003, ktorý dokázal používanie pojmu postihnutý človek (30 % – 40 %) novinármi, zamestnancami verejnej správy a odborníci, pričom označenie človek s postihnutím sa v 70 % využíva v organizáciách osôb so zdravotným postihnutím. (Michalík a kol., 2011). Z pohľadu možností a opatrení zameraných na pomoc študentov s postihnutím v oblasti vzdelávania Šmidová (In Kozoň, 2013) hovorí, že „postihnutie je obmedzenie možností, ktoré má štát povinnosť odstraňovať a vyrovnávať tým príležitosti a podmienky.“ Interpretované ponímanie „postihnutia“ sme vybrali z dôvodu, že je aplikovateľné pre všetky oblasti života osôb so zdravotným postihnutím, nielen v oblasti vzdelávania. Counseling – sprevádzanie, ako metóda sociálnej práce „Hľadanie vlastnej sily na prekonanie ťažkej situácie ústí do poznania seba samého, poznania svojej hodnoty, ktorá vytvára sebaúctu a obdiv vo svoje dary, ktoré každý človek v sebe vlastní.“ (Šmidová, 2015, s. 5) Každý človek, ale aj rodina, do ktorej sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, a medicínska veda potvrdí nezvratnosť „novej“ situácie – zdravotné postihnutie („doživotnú chorobu“) prechádza zo psychologického hľadiska fázami smútku. Vzniknutý stav analyzuje, ako prvé sa dostavuje popieranie – dotknutí (rodina, človek) nechcú veriť tejto informácii, mnohokrát vyhľadávajú iných lekárov, získavajú informácie v literatúre, skúšajú alternatívne možnosti liečby a podobne. Postupne, so získanými informáciami, potvrdením nezvratnosti zdravotného stavu od iných lekárov, neúspechu alternatív, prechádzajú do fázy hnevu. Hľadajú vinníka za vzniknutý stav, niektorí odmietajú liečbu, takpovediac hnevajú sa a vinia „celý svet“, stránia sa sociálnych väzieb a pod.. Ak zostávajú v tomto bode dlhší čas, môže dochádzať k rozvratom vo vzťahoch rodiny, partnerov, priateľov. Neskôr dochádza k fáze vyjedávania. Začína sa vnútorné uvažovanie vyjednávania, samého so sebou alebo s vyššou mocou – ak sa uzdravím, keď sa situácia zmení, tak nikdy nebudem..., už stále budem...., urobím, spravím.....). Ďalšou etapou smútku je depresia. Upadnutie do svojich myšlienok, strata záujmu o seba a o okolie. Nie každému sa podarí prekonať etapu depresie, mnohí v nej zotrvajú celý život. Tí, ktorí prejdú až do poslednej etapy akceptácie, sa otvárajú možné spôsoby riešení a realizácií ich situácie, a niektorí nájdu sebauplatnenie v živote. Nejde to zo dňa na deň, mnohí potrebujú pomoc okolia, rodiny, priateľov, odborníkov. Takýto ľudia v sebe „bojujú“ s rôznymi pocitmi krivdy, nedôvery, zmätenosti, paniky, bezmocnosti a pod.. Lekári liečia chorobu, zmierňujú jej dôsledky, robia všetko pre svojho pacienta z medicínskeho hľadiska. Človek, alebo rodina s ochorením, vnútorne bojuje s negatívnou informáciou a prechádza všetkými fázami smútku. Uvažuje, kladie si otázky, dostáva sa do situácie, keď sa výrazne mení nielen jeho život, ale aj život jeho rodiny. Tieto zmeny prichádzajú náhle, nečakane a osoby so zdravotným postihnutím aj s ich rodinami sa dostávajú do beznádejnej situácie, nevedia, čo bude ďalej (práca, rodina, záľuby, život), zmocňuje sa ich neistota, strach a mnohí sa uzatvárajú pred svetom. Tu sa otvára nová možnosť uplatnenia profesie sociálneho pracovníka ako sprevádzajúceho, ktorý by formou sprevádzania pomohol sprevádzaným prejsť zložitou zmenou v ich živote. Counseling – sprevádzanie je nová metóda sociálnej práce, ktorej hlavnou úlohou je „pomoc k svojpomoci“ v zmysle aktivizácie vnútorných síl človeka, s cieľom doviesť ho k riešeniu jeho ťažkej životnej situácie. Sociálny pracovník sa stáva counselorom – sprevádzajúcim svojho klienta a jeho úlohou je vytváranie podpory „sprevádzanému za účelom vyriešenia jeho problému.“ Sprevádzanie sa môže realizovať individuálnou, skupinovou alebo kombinovanou formou. Dôraz sa kladie na vytváranie možností riešení, aktivizáciu a motiváciu sprevádzaného k riešeniu tých problémov, ktoré sám chce riešiť, nie na sociálneho pracovníka v roli poradcu. Podpornou metódou práce sprevádzajúceho je sprevádzajúci rozhovor. Nevyhnutnými osobnostnými predpokladmi vykonávania profesie sociálneho pracovníka, ako odborníka na sprevádzanie, s cieľom dosiahnuť efektívny výsledok práce, sú empatia, aktívne počúvanie a schopnosť vedieť správne využívať verbálnu a neverbálnu komunikáciu. (Šmidová, 2015) Prostredníctvom sprevádzania dochádza postupne k zmene pohľadu sprevádzaných na vzniknutú nepriaznivú situáciu, čím sa otvárajú aj rôzne možnosti jej riešenia. Medicínska forma riešenia vzniknutej choroby, od diagnostiky primárneho ochorenia po ukončenie procesu liečby, rehabilitácie. Z tohto hľadiska je stav uzavretý ako nemenný, trvalý. Obrazne povedané, odchodom z ambulancie sa život človeka nezastaví, život pokračuje ďalej. Súčasne s medicínskou formou, by mala začať aj sociálna forma riešenia novovzniknutej situácie. Presne v tomto bode sa osoby so zdravotným postihnutím stretávajú s prekážkami a problémami, ktoré nedokážu riešiť sami, nevedia aké majú možnosti, kam sa obrátiť o pomoc, uzatvárajú sa do seba a dostávajú sa tak do sociálnej izolácie. Mnohokrát rodina prestáva plniť svoje základné funkcie. Prechod zo zaužívaného spôsobu života, teda práve, medzi „diagnostikou a liečbou“ a „novým, zmeneným spôsobom fungovania v živote“ nachádzame akési „prázdne miesto“, ktoré by malo byť vyplnené sociálnou pomocou – formou sprevádzania. Stručne sme priblížili situácie do ktorých sa dostávajú osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny, keď dôjde k radikálnej zmene v spôsobe ich života, keď sa navždy zmení ich život a v dôsledku narušenia zdravia sa z chorých ľudí stávajú osoby so zdravotným postihnutím, alebo keď sa do rodiny narodí dieťa so zdravotným postihnutím. Schéma 1 Návrh komplexného riešenia odbornej pomoci osobám so zdravotným postihnutím Autor: Klaudia Kontrová, vlastná schéma (schéma je úvodným obrázkom článku) V uvedenej schéme obrazne predstavujeme možný spôsob riešenia, vo vzniku sietí Counseling – poradenských centier, kde by pôsobil tím odborníkov – sociálnych pracovníkov (counselorov a poradcov) a psychológov, ako nástroj prvotnej podpory, pomoci a prevencie proti sociálnej exklúzii, pre osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny. Sociálny pracovník v roli counselora dokáže na profesionálnej úrovni sprevádzať klienta v jeho zložitej životnej situácii a pomôcť mu nájsť cestu von z jeho beznádejnej situácie. Formy komplexnej sociálnej pomoci, ktoré by osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám uľahčili proces zmeny a výrazne pomohli pri prispôsobovaní sa novým životným podmienkam, môžeme rozdeliť do troch základných etáp: 1. Counseling (etapa sprevádzania) – tu dochádza k prvému kontaktu sprevádzaného so sprevádzajúcim. Formujú sa požiadavky, na vzniknutú situáciu sa nazerá komplexne, s cieľom zistiť všetky okolnosti a skutočnosti problému, s ktorým sprevádzaný (klient) prichádza. Táto etapa trvá tak dlho, pokiaľ si to klient praje, prebieha individuálnou, skupinovou alebo kombinovanou formou. V tejto etape musí byť sprevádzajúci schopný identifikovať a odčleniť sprevádzanie klienta od konkrétnych poradenských činností, ktoré radíme do druhej fázy. Význam counselingu v tejto etape spočíva v zorientovaní sa klienta v novej situácii, čo vedie k zmierneniu prežívania všetkých fáz šoku. Môžeme povedať, že counselor „bezpečne“ prevedie klienta fázami šoku, zároveň eliminuje strach z nepoznaného, až kým sa klient identifikuje s novou situáciou a akceptuje ju. V tomto bode je klient schopný hľadať možnosti riešenia a prijímať rozhodnutia. 2. Sociálne poradenstvo (etapa sociálneho poradenstva) – prebieha súčasne s prvou etapou, ale nie je jej súčasťou. V tejto etape sa spolu s klientom a jeho rodinou rieši komplexná odborná sociálna pomoc. S prihliadnutím na možnosti a schopnosti klienta, buď formou poradenstva, alebo aj praktickej pomoci pri: a) vybavovaní úradných záležitostí (dávky sociálneho zabezpečenia, kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia, preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, parkovací preukaz, kompenzačných pomôcok, úpravy domáceho prostredia a podobne), b) sociálnej, pracovnej a komunitnej rehabilitácii 3. Psychologické poradenstvo – je nadväzujúcou etapou a je určená len pre tých klientov, ktorí ju naozaj potrebujú (vychádza čisto z potrieb klienta). Aj keď zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách definuje konkrétne formy pomoci osobám so zdravotným postihnutím, v praxi neexistuje inštitúcia, ktorá by takto komplexne zastrešovala a poskytovala navrhovanú komplexnú sociálnu odbornú pomoc. Existujú organizácie, ktoré poskytujú určité formy pomoci, ale nie sú dostupné každému občanovi bezprostredným osobným stykom, ktorý je veľmi dôležitý pri riešení novovzniknutých situácií. „Counseling predstavuje nástroj, prostredníctvom ktorého sa v klientovi podnecuje uvedomovanie si vlastných osobných zdrojov a schopností. Zlepšujú sa aj psychologické zručnosti, a to osobnostné alebo komunikačné v skupine, aby sa tak klient mohol samostatne posunúť pozitívnym smerom v jeho osobnostnom raste a formácii.“ (Šmidová, 2015, s. 42) Domnievame sa, že práve sprevádzanie, je priama forma pomoci osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktorá vedie k ich sebapoznaniu a sebaurčeniu, a zároveň je prostriedkom dosiahnutia ich sociálnej integrácie. Sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím nie je závislá len od vytvorených podmienok spoločnosti, ale je priamo závislá od ich zdravotného stavu. Ide o náročnú a stresujúcu situáciu, keď postupne dochádza k strate určitých kompetencií v zabehnutom živote. Tieto zmeny sú tak veľké, že ich dôsledky výrazne vplývajú negatívne na osobný, ale aj sociálny život osôb so zdravotným postihnutím, čoho dôsledkom je často sociálna izolácia. Pracovníci counselingových centier by svojou odbornou, adresnou a konkrétnou pomocou, zameranou na človeka a jeho rodinu, pripravili svojich klientov na nový – zmenený život. Sociálna integrácia, socializácia, nezávislosť osôb so zdravotným postihnutím V procese socializácie ide o postupné začleňovanie človeka do spoločnosti, od juvenilnej fázy (detské pubescentné a adolescentné obdobie), cez fázu rannej dospelosti, kedy sa stabilizuje jeho sociálna pozícia až po fázu dospelosti s cieľom dosiahnuť úplný rozvoj osobnosti a zapojenie sa do pracovného a spoločenského prostredia. (Hučík a kol. 2013). S prihliadnutím na všetky zložky a vzťahy, ktoré priamo aj nepriamo ovplyvňujú a formujú osobnosť každého človeka (výchova, škola, sociálne prostredie) konštatujeme, že každá z uvedených fáz socializácie má svoje charakteristické socializačné prvky, ktoré na seba nadväzujú a ovplyvňujú nasledujúcu fázu socializácie. V sociálnej integrácii osôb s vrodeným zdravotným postihnutím, zohráva dôležitú úlohu už výchova v juvenilnej fáze, prijatie a identifikovanie sa v rannej dospelosti tak, aby mohlo dôjsť k plnohodnotnému životu v dospelosti. Sociálnu integráciu osôb so získaným zdravotným postihnutím okrem už uvedených skutočností ovplyvňuje predovšetkým vek, v ktorom k nemu došlo a následná schopnosť prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Tu zohráva veľkú úlohu predovšetkým rodina a blízke sociálne prostredie (školské, pracovné, komunitné). Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý Slovenská republika ratifikovala s platnosťou od 25. júna 2010, v článku 19 zaručuje právo na nezávislý spôsob života a integráciu osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti, pričom uznáva právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločnosti za rovnakých podmienok ako ostatní občania, za prijatí takých opatrení, aby sa umožnilo plné zabezpečenie tohto práva. Zároveň tento článok zabezpečuje osobám so zdravotným postihnutím prístup ku všetkým podporným službám, „ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“ (Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, 2010, s. 1171). Ako uvádza Madunová a kol. (2015), filozofia nezávislého života vychádza zo spôsobu vnímania zdravotného postihnutia a riadi sa základnými zásadami: 1. „Akceptácia postihnutia, zvyšovanie sebadôvery, aktivácia a snaha o vlastné uplatnenie. 2. Kontrola nad osobným životom človeka s postihnutím a aj snaha o ovplyvňovanie verejných politík. 3. Povinnosť spoločnosti zabezpečiť základné potreby osôb s postihnutím. 4. Deti s postihnutím by mali byť vedené k samostatnosti od útleho veku. 5. Rovnaké príležitosti a určovanie vlastných životných potrieb osôb s postihnutím. 6. Je zásadne proti systémom ústavných inštitúcii. 7. Nič o nás, bez nás! Nič o ľuďoch s postihnutím bez ich účasti!“ (Madunová a kol. 2015, s. 12-13) Napĺňanie podstaty nezávislého života osôb so zdravotným postihnutím je v praxi stále zložité. Správne pochopenie filozofie nezávislého života, smeruje k dosiahnutiu nezávislého bytia v zmysle realizácie vlastných rozhodnutí a zodpovednosti za svoj život. K takémuto mysleniu je predovšetkým potrebná zmena myslenia, ku ktorej môže dôjsť práve využitím metódy counselingu. Sociálna problematika osôb so zdravotným postihnutím zasahuje do viacerých kategórií záujmu odbornej verejnosti (chudoba, nezamestnanosť, diskriminácia, integrácia, inklúzia, zamestnanie, vzdelávanie a mnoho ďalších). Dokazujú to aj výsledky a odporúčania v Svetovej správe o zdravotnom postihnutí, ktorú vydala Svetová zdravotnícka organizácia v spolupráci so Svetovou bankou. Svetová správa o zdravotnom postihnutí uvádza, že vo svete žije viac ako jedna miliarda ľudí so zdravotným postihnutím, pričom z nich skoro dvesto miliónov ľudí má výrazné problémy existencie v bežnom živote. V uvedenej správe sa ďalej konštatuje, že vzhľadom k starnutiu populácie sa zvyšuje počet ľudí so zdravotným postihnutím a tým sa stáva problematika ľudí so zdravotným postihnutím celosvetovým sociálnym problémom, ktorému je nutné venovať pozornosť. (World report on disability, 2011). Osoby so zdravotným postihnutím majú výrazné ťažkosti pri zapájaní sa do života spoločnosti. Dosiahnutie samostatného života osôb so zdravotným postihnutím je priamo závislé na vytvorených možnostiach sociálnej integrácie. Pri dosahovaní vlastnej nezávislosti, si osoby so zdravotným postihnutím môžu sami zvoliť spôsob a prostriedky realizácie uvedeného cieľa. Osoby so zdravotným postihnutím a ich sociálna integrácia je priamo ovplyvňovaná podmienkami zo strany štátu, sociálneho prostredia v ktorom osoby so zdravotným postihnutím žijú, predsudkov okolia a podobne. Integrácia osôb so zdravotným postihnutím je výrazné ovplyvnená procesom ich socializácie a je závislá od toho, v ktorej fáze socializácie došlo k zdravotnému postihnutiu, či je vrodené alebo získané v priebehu života. ZÁVER Našim cieľom je zvýšiť spoločenský záujem v otázkach riešenia problémov osôb so zdravotným postihnutím. Preto sme predstavili možnosti riešenia nepriaznivých životných situácií, do ktorých sa dostávajú osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny, prostredníctvom counselingu, ako metódy sociálnej práce. Vychádzajúc z praxe, sme chceli upriamiť pozornosť na správne pochopenie filozofie nezávislého života, sebaurčenia a akceptáciu zdravotného postihnutia, ktoré sú nevyhnutnými predpokladmi pre efektívne fungovanie osôb so zdravotným postihnutím v spoločnosti. Komplexná odborná sociálna pomoc, prostredníctvom sociálnych pracovníkov, má pre osoby so zdravotným postihnutím v našej spoločnosti významné miesto. Jej hlavným cieľom je prevencia vzniku sociálnej izolácie osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín. Táto úloha kladie a sociálnych pracovníkov mnohé nároky, ako sú osobnostné predpoklady, špecifický a individuálny prístup, trpezlivosť, podpora, odbornosť, profesijná etika, multidisciplinárny prístup. Súhlasíme s Mojtovou (2013), že sociálni pracovníci si uvedomujú nutnosť a potrebu svojho neustáleho vzdelávania, väčšinou sú označovaní za multifunkčné osobnosti s adekvátnymi vedomosťami daného problému, ktorý sa nachádza v kompetencii ich riešenia. Aby si vedel dobrý sociálny pracovník utvoriť správny obraz o stave klienta z pohľadu zdravotnej, existenčnej a rodinnej situácie, musí byť každý jeden aj dobrý psychológ s vybavenosťou výborných komunikačných schopností, empatiou, záujmom a vedieť sa hlavne prispôsobiť jazyku a potrebám svojho klienta, čo práve je pri práci s osobami so zdravotným postihnutím z rôznych vekových, vzdelanostných, ekonomických skupín veľmi dôležité. Literatúra HUČÍK, J. a kol. 2013. Osoby s mentálnym postihnutím a spoločnosť. Liptovský Ján: PROHU s.r.o. 208 s. ISBN 978-80-89535-13-12. KOZOŇ, A. a kol. 2013. Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín: SpoSoIntE. 474 s. ISBN 978-80-89533-10-7. MADUNOVÁ, A. - DURAČINSKÁ, M. - HRADŇANSKÁ, A. 2015. Osobná asistencia. Teória a prax. Bratislava: MD v SR, 112 s. ISBN 978-80-970133-6-3. MICHALÍK, J. a kol. 2011. Zdravotní postižení a pomáhající profese. Praha: Portál. 512 s. ISBN 978-80-7367-859-3. MOJTOVÁ, M. - SEDLÁROVÁ, K. - ŠRANK, M. 2013. Klinický sociálny pracovník. Nitra : Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, 255 s. ISBN 978-80-558-0269-5 ORGONÁŠOVÁ, M. - PALÁT, M. 2004. MKF - Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia - príručka. Bratislava: EKOVYS. 180 s. ISBN 80-968689-1-8. ORGONÁŠOVÁ, M. - PALÁT, M. 2011. MKF - Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia - príručka. Bratislava: SUPZ. 42 s. REPKOVÁ, K. - SEDLÁKOVÁ, D. 2012. Zdravotné postihnutie - vybrané fakty, čísla a výskumné zistenia v medzinárodnom a národnom kontexte. Bratislava: Kancelária Svetovej zdravotníckej organizácie na Slovensku. 74 s. ISBN 978-80-970993-9-8. ŠMIDOVÁ, M. 2013. Socializácia zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti formou vysokoškolského štúdia. In KOZOŇ, A. a kol. Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín.2013, s. 129-137. ŠMIDOVÁ, M. 2015. Využitie sprevádzania v sociálnej práci. Trnava: Dobrá kniha, 68 s. ISBN 978-80-7141-968-6 World Health Organization. 1978. Constitution of the World Health Organization : Basic Documents. Geneve : WHO, 28-th Edition, 20 p. World report on disability. 2011. WHO Library Cataloguing. 325 p. ISBN 978-92-4-068521-5. Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zbierka zákonov č. 317/2010 Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 317/2010 Z. z. - Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. ŽIAKOVÁ, E. 2005. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. Prešov: Akcent Print. 232 s. ISBN 80-969274-2-6.

Predchádzajúci článok
III. GRACE – CUP
Nasledujúci článok
Nemecko - raj pre dovolenku hendikepovaných