Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Precestovala na vozíčku viac ako bežný človek za celý život. Popritom inšpiruje ľudí

24.11.2022

Nepozná prekážky, je dušou cestovateľka, plná odhodlania.

Precestovala na vozíčku viac ako bežný človek za celý život. Popritom inšpiruje ľudí

Obdivovatelia cestovateľských dokumentov ju zas poznajú z polročného tripu, kedy spolu s ďalšími dobrodruhmi absolvovala cestu z Austrálie až do Thajska.

 

Kristína Madajová má korene v Trenčianskej Teplej.  Nepozná prekážky, je dušou cestovateľka, plná odhodlania. Po úraze na lyžiach, po ktorom skončila na vozíčku, už o necelý rok cestovala s kamarátkou stopom po centrálnej Amerike. Tí, ktorí majú radi cestovateľské dokumenty ju zas poznajú z polročného tripu, kedy spolu s ďalšími dobrodruhmi absolvovala cestu z Austrálie až do Thajska.

 

Pred mesiacom vystúpila so svojou prednáškou na TEDx Trenčín.

"Bola to moja prvá prednáška na TEDx a bola to veľká zodpovednosť. Prišlo veľa ľudí, bol to veľmi úžasný kolektív, užila som si to," hovorí Kristína. "Prednáška bola o inšpiratívnej žene, ktorá sa nevzdala a namiesto plakania doma sa vybrala pár mesiacov po úraze do sveta."

Po januári 2013, kedy sa úraz stal, jej nastavenie hlavy bolo také, že všetko sa dá.

"Po úraze mi psychologička povedala, že je potrebné sa z toho vyplakať. Ja som sa ale hneď nastavila na to, že to pôjde a nemôžem ako najstaršia dcéra zostať rodičom na krku a vidieť ich, ako sa trápia. To neprichádzalo do úvahy. V decembri toho roku som odišla stopovať s kamarátkou do Strednej Ameriky. Tá cestovala z Peru do Panamy, kde sme sa stretli. Zo Slovenska som jednoducho potrebovala odísť, nebola som tu zvyknutá na toľkú pozornosť, na ľudí, na ich komentáre a pohľady. Chcelo to trochu si uvoľniť hlavu a ísť do iného sveta, kde ma ľudia nepoznali a nepozerali sa na mňa tak ako tu."

Kristína hovorí, že ľudia "von" nemali filter ako ľudia na Slovensku a že si vás hneď zaškatuľkujú a vnímajú vás, že keď ste na vozíčku, tak vám skončil život. "Pritom to tak nebolo, ja som to tak vôbec necítila, ani som na to nebola nastavená. Ja som chcela fungovať ďalej. Potrebovala som, aby mi spoločnosť v tom pomohla, ale tu na to neboli ľudia nachystaní," hovorí.

Asi to nefunguje tak, že Európan bude mať menej predsudkov v chudobnejších štátoch Strednej Ameriky, keďže je zo solventnejšej Európy.

Kristínin názor je taký, že ide o to, že sme až priveľmi vyspelí a robíme si bariéry vo vlastnej hlave. "Povieme si, že keď je niekto na vozíčku, musel si prejsť hroznou traumou, pritom je to obyčajný človek, ktorý chce len ďalej žiť. Tam nemali filter. Keď ma niekto stretol na ulici, spýtal sa – ahoj, ako sa máš, čo sa stalo, prečo si na vozíčku? Na Slovensku to tak nie je, že by niekto nadviazal komunikáciu. Tam to bolo normálne, tu sa to nestane," hovorí.

Po stredoamerickom tripe sa vrátila Kristína na Slovensko a začala študovať. Za pol roka jej ale zavolali ‘trabanťáci‘, či nechcem ísť s nimi. Takže prerušila štúdium a odišla s nimi na cestu po Austrálii a Indonézii do Thajska.

Zatiaľ to bol jej najväčší životný zážitok. Ako sama hovorí, bola to úžasná príležitosť, ktorá sa neodmieta. "Aj keby mám študovať po návrate ďalších desať rokov, idem do toho znova," spomína. Bola to polročná cesta plná zážitkov, rôznych situácii, keď vonku spávali doslova hocikde.

 

Austrália bola zaujímavá pre Kristínu – austrálski domorodci boli trošku divní a svojskí, snažili sa im vyhýbať. Indonézia bola zas pre ňu svojim spôsobom zaujímavá. Tým, že sa tam ľudia nikam neponáhľajú a na mnohých ostrovov ich žije doslova hlava na hlave, nevedia veľmi čo je to osobná komfortnú zóna. "Tam opravujete auto a oni stoja aj niekoľko hodín 50 centimetrov od vás a sledujú, čo robíte. Pre nich nie sú čas peniaze."

Pred nimi bola tisícky kilometrov dlhá cesta, snažili sa tak svojim spôsobom ponáhľať. Na otázku, či sa dá sa pri ponáhľaní na opačnej strane sveta oproti európskemu tempu spomaliť Kristína odpovedá:

"Ale áno, neriešili sme naše každodenné problémy – prácu, vzťahy, to muselo ísť bokom a človek tam žil pre daný moment. Mysleli sme na to, či sa pokazí auto za kilometer alebo dva, či máme dosť vody, benzínu."

 

Byť na cestách bolo dosť návykové a tak návrat do slovenskej reality bol naozaj náročný. "Ten pocit vyjsť z diskomfortu bol ako droga. Doma som si vravela – okej, som tu, čo idem robiť? Vedela som, že chcem ísť znova preč, išla som preto s Marekom Slobodníkom stopovať do Austrálie."

Momentálne je Kristína ustabilizovaná, kúpila si byt, má prácu, začala jazdiť na handbiku. A jej plány do budúcnosti: "Človek ale nikdy nevie, či a kedy v práci vyhorí. Možno dám výpoveď, prenajmem byt a pôjdem niekam pocestovať."

 

Zdroj: MyTrencin.sme.sk

Predchádzajúci článok
Strelec Jiří Němec mieri do Paríža na paralympiádu. Život ho naučil nevzdávať sa
Nasledujúci článok
Kvôli rakovine je bez nohy a teraz ostal aj bez parkovacieho miesta