Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Rachel Capps takmer zabila mŕtvica. Teraz bojuje a snaží sa opäť začať žiť.

04.03.2018

„Na začiatku bolo pre mňa zložitým úkonom čo i len žmurknúť. No pracovala som na sebe..."

Rachel Capps takmer zabila mŕtvica. Teraz bojuje a snaží sa opäť začať žiť.

„Na začiatku bolo pre mňa zložitým úkonom čo i len žmurknúť. No pracovala som na sebe a doslova som so svojim mozgom bojovala. Na každý, aj ten najmenší pohyb musím vynaložiť obrovskú snahu, no som odhodlaná s tým bojovať a zlepšovať sa.“, hovorí Rachel.

Pol dňa v mojom živote mi dokázalo vziať všetko. Polovica osudného dňa obrátila môj život hore nohami. Môj život ako matky, s plánmi o vybudovaní si úspešnej právnickej praxe a s túžbou venovať sa písaniu sa rozplynul. Všetko sa zmenilo.

Teraz sa len prizerám ako moja rodina žije svoj život. A to doslovne. Nedokážem ich objať, pobozkať ani sa s nimi porozprávať. Som ako outsider alebo osamelý pozorovateľ.

Právnická spoločnosť si jednoducho našla za mňa našla náhradu, ktorá prevzala všetky moje prípady. Svojho podnikateľského hobby – písania som sa musela na čas vzdať, pretože som nedokázala ani len pohnúť rukami. Z môjho života sa tak vytratilo všetko. Neostalo mi vôbec nič.

Napriek tomu všetkému ale musím priznať, že na mojej situácii existuje aj niečo pozitívne a niekde v diaľke vidím stále svetielko nádeje. Prežila som ťažkú a rozsiahlu mŕtvicu, ktorá podľa lekárskych správ dosahuje len 10% mieru prežitia. Je to naozaj málo, moja rodina bola oboznámená s týmto faktom a preto očakávala, že to neprežijem. Ale ja som to napriek všetkým prognózam a faktom prežila. Bol to doslova zázrak. Nedávali mi žiadne šance.

Prvé štyri mesiace, kým ma pustili domov som bola doslova na pol ceste medzi životom a smrťou. Myslím, že človek po mozgovej mŕtvici nie je už nikdy úplne mimo nebezpečenstva a riziko, že sa niečo prihodí je znepokojujúco vysoké. Treba s ním žiť, naučiť sa to akceptovať.

Spočiatku bolo náročné aj žmurkanie, no doslova som sa naučila bojovať so svojim mozgom a trénovať. Neustále musím bojovať s postihnutou časťou môjho mozgu, ktorá ovláda svaly a pohyb. Rozhýbať moje oťažené končatiny je náročné, rovnako ako prehĺtanie. Voda a jedlo neustále stekajú mimo mojich úst, je to frustrujúce. Ak sa mi aj podarí niečo prehltnúť, telo sa bráni a nedobrovoľne všetko vykašle.
Lekári mi museli do žalúdka zaviesť trubičku aby som dostávala lieky a výživu. Pomocou tracheotómie mi museli každých pár hodín čistiť pľúca. Trvalo viac než rok pokiaľ mi mohli obidve trubičky odstrániť a telo začalo ako tak spolupracovať so životom.

Až rok po mŕtvici som prvý krát dokázala používať iPad - s jedným prstom. Po ďalšom roku som sa naučila písať na klávesnici - jedným prstom na ľavej ruke. Ja som však praváčka ale pravú stranu mozgu zasiahla mŕtvica.

V nemocnici som po porážke strávila 15 mesiacov. Keď som sa vrátila domov, snažila som sa dodržiavať rehabilitácie štyri dni v týždni a k tomu cvičiť dennodenne aj samostatne. Ak by som to tak nerobila, môj mozog by sa nenaštartoval a všetko čo som sa horko ťažko opäť naučila by zabudol.

Veci ako utieranie si rúk po umytí alebo zabrzdenie a odbrzdenie môjho invalidného vozíka sú pre mňa zložité. No činností bežného dňa ako obliekanie a sprcha sú pre mňa doslova agóniou. Aby som sa dokázala naštartovať do nového dňa, obliecť a umyť sa - potrebujem minimálne hodinu.

Takže namiesto toho, aby som svoj život žila, neustále musím vynakladať celé svoje úsile na to aby som sa dokázala sústrediť len sama na seba pri prekonávaní rôznych bežných činností. Bude to takto po zvyšok môjho života? Možno. No aj tak sa budem snažiť.
Výsledky sa určite dostavia, ako s mojimi hodinami logopédie, ktoré som absolvovala za posledných 5 rokov. Vynakladala som všetko svoje úsilie na to, aby som neostala zablokovaná sama vo svojom vnútri ale dokázala komunikovať s okolím. Síce s námahou a nie úplne čisto, no zvládla som to a dokážem rozprávať. Dokážem sa celý deň rozprávať so svojim opatrovateľom a večer so svojou rodinou. A je to oslobodzujúce.

A čo spôsobilo moju mŕtvicu? Dobrá otázka. Nepijem. Nefajčím. Nemám vysoký krvný tlak. Ak nechápavo krútite hlavou, potom ste presne tam, kde moji lekári.
Avšak napriek tomu, že som utrpela mozgovú príhodu, do života mi prišli aj dobré veci. Aj vďaka situácii v akej som sa ocitla som mohla spoznať niekoľko naozaj neuveriteľných ľudí. Do istej miery som preto vďačná, že ma život doviedol tam, kde som dnes. Život by nebol taký, aký ho mám dnes, keby som sa s nimi nestretla. Možno by som nikdy nedostala príležitosť dokončiť a zverejniť svoje memoáre. Teraz sa už len snažím sa viesť čo najnormálnejší život ako sa len dá a venovať sa písaniu.

Rachel Capps bola právničkou 20 rokov, v roku 2013 utrpela mozgovú príhodu. Dnes je na invalidnom vozíku, aj keď mnohé činnosti sa naučila zvládať samostatne. Napísala knihu nazvanú Pades of Determination: Locked-in Journey (Osud: Uzamknutá cesta).

Zdroj: TheGuardian.com

Predchádzajúci článok
Ľudia s hendikepom sa nemusia vzdávať úžasnej dovolenky v horách.
Nasledujúci článok
Sociálny taxík má úspech aj v Hlohovci