Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Skutoční hrdinovia

19.01.2016

Tento článok vo mne zrie minimálne pol roka, možno dlhšie. No zrelé plody odtrhol až personál trenčianskej nemocnice.

Skutoční hrdinovia

Vždy som sa tak nejak zdráhala. Na prvý pohľad som dievča – žena, ktorá mala tak trochu smolu.Pre okolie Jedným slovom – chúďatko. Ako som však stála zoči voči ľuďom, ktorí si pamätajú, v akom zúboženom stave na prahu smrti ma priviezli, to, čo som vnímala, bolo niečo iné, ako mám možnosť bežne vnímať. Pre nich som zázrak, boli pyšní na mňa, na seba, na výsledok našej spoločnej práce. Bolo to príjemné, nebudem klamať. Ľudia, ktorí vedia, kde som začínala, na mňa hľadia s obdivom. Tak, ako aj s obdivom hľadím na tých, ktorí okoliu nestoja za pohľad, prípadne je v ňom ukryté priehrštie ľútosti. Občas sa cítim zvláštne. Pohybujem sa v „duchovnom“ prostredí, kde je veľkosť človeka meraná počtom absolvovaných seminárov o všeličom. Učia sa vedome jesť, piť, chodiť,.. žiť. Chodia po žeravých uhlíkoch, po rozbitom skle, prekonávajú sami seba. Je to pekné, ale? Nie je tak trochu nejaká záplata? Viete, ako bungee jumping. Poznám x ľudí, ktorí prežili voľný pád a neboli pri tom istení žiadnym lanom. Existuje mnoho ľudí, ktorí sa po rozbitom skle plazili, nechodili iba po žeravých uhlíkoch, ale pocítili plamene na vlastnom tele. A nemajú za to žiadny diplom. Samozrejme, oni nevedeli, čo ich čaká, nik z nich si nesadol do auta s vedomím, že je to naposledy. Ale... Občas mám chuť vtrhnúť medzi ľudí v Národnom rehabilitačnom centre, objímať ich, rozdávať im medaily, diplomy... Ja viem, čo prežili, čo prežívajú, o čom snívaju... Keď sa ma lekár, ktorý mi zachraňoval holý život (úplne že holý, aj za cenu toho, že zničil svalstvo v celom tele), spýtal ako žijem, čo robím a podobne, jednou z mojich odpovedí bolo: „Užívam si, že viem ísť vyniesť smeti.“ Koľkí sa nad touto vetou pousmiali? Nebojte, aj on. Aj ja. Vlastne, zabávam sa aj na tom, nad čím bežný človek nemihne brvou. Ja som tri a pol roka nevedela ísť vyniesť smeti. Ešte aj dnes je to vysoko plánovaný akt. Dobrodružstvo, ktoré závisí od mnohých faktorov. Chcem apelovať na všetkých ľudí: Majte úctu k tým, čo sú na vozíkoch, chodia o barlách, majú zjazvenú tvár, spálené ruky. Vy neviete, čo prežili. Nikdy neboli na seminári o vedomom jedení, oni sa vedome jesť učili. Viete aký je to pocit, keď sa musíte sústrediť na to, ako potravu rozžujete, dopravíte ju ku koreňu jazyka a prehltnete tak, aby vám nešla do pľúc? Snáď tisíckrát som sa topila v lyžičke vody, kým som sa dokázala napiť bez toho, aby pri mne niekto stál a v prípade potreby ma zachránil. A žitie? Môj prežitok ma katapultoval do sfér, o ktorých bežný človek nevie, že existujú. Ani ja som nevedela. A nevedela som to ani po príhode, kedy som excelentne zahrala rolu obete. Dnes viem, že všetko je presne tak ako má byť, že nič sa nedeje náhodou a že aj veci, ktoré sa nám vôbec nepáčia, sa dejú pre naše dobro. Že čo je na tomto dobré? Azda konštatovanie, že som stelesnená láskavosť a dobrota, azda mejly od ľudí, pre ktorých predstavujem nádej, azda to, že do niekoho vdýchnem nový zmysel života, azda každý jeden pokrok zdanlivo strateného prípadu, akým som bola ja. Títo ľudia denne prekonávajú sami seba, nemajú vlastné web stránky, nepočujete o nich v médiách... Sú to ľudia, ktorí denne trénujú tvrdšie ako hociktorý olympionik. Napriek tomu ich nedotuje žiadna firma, nikto im neodovzdáva ocenenia. Nech je pre vás teda ocenením aspoň to, že máte môj hlboký obdiv. Ste super! Moji skutoční hrdinovia.

Autor: Dagmar Sváteková

Predchádzajúci článok
Ozajstnejší než ozajstní
Nasledujúci článok
Možnosti riešenia bývania osôb so zdravotným postihnutím.