Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Skutočný príbeh: Mali sme s manželom autonehodu. On neprežil, ja som ostala na vozíku

17.09.2020

Zuzana prežila zrážku s kamiónom, ktorá ju do konca života poznačila.

Skutočný príbeh: Mali sme s manželom autonehodu. On neprežil, ja som ostala na vozíku

Zuzana mala pár mesiacov po svadbe, vydala sa za muža svojich snov Štefana a narodila sa im vytúžená dcérka Rebecca. Pre mladú ženu plnú plánov hádam život nemohol byť dokonalejší, prežívala svoju rozprávku. A potom prišiel deň jej devätnástich narodenín. Deň, keď jedna osudná sekunda nemilosrdne urobila za jej dovtedajším životom hrubú čiaru a radikálne ho zmenila na ďalších 19 rokov. „S manželom a našimi kmotrovcami sme sa vybrali osláviť moje narodeniny. Našu jedenapolmesačnú dcérku Rebeccu sme dali na noc varovať mojej mame a išli sme na diskotéku. Bolo asi päť hodín nadránom, keď sme sa spolu s kmotrovcami vracali domov, nevedeli sme sa s manželom dočkať, až uvidíme našu malú. V tej chvíli nikto z nás nemal ani poňatia, že Štefan ju už nikdy neuvidí…” opisuje Zuzana scény spred devätnástich rokov ako vystrihnuté zo zlého filmu.

Zrazu začuli divné búchanie v kolesách. Zuzkin nebohý manžel bol automechanik, a tak vyhlásil, že sa pozrie, čo je vo veci. „Zastal na okraji cesty. Nezbadal však žiadnu technickú poruchu, preto sme išli ďalej. Onedlho sa nám však zablokovalo koleso a dostali sme šmyk. Opäť sme zastali na krajnici, všetci sme vystúpili z auta. Kmotor vytiahol trojuholník, kmotra stála obďaleč a manžel išiel odmontovať pneumatiku. Mne však kázal, aby som sa vrátila do auta a šla ho riadne zabrzdiť,“ spomína Zuzana na posledné sekundy. Z jej slov až mrazí. „Odrazu do nás v plnej rýchlosti narazil kamión. Čo sa udialo potom, si už nepamätám.“

Dozvedela sa to až neskôr, keď sa v nemocnici prebrala z bezvedomia. Kmotor kamión v poslednej chvíli zbadal a uhol sa mu, takže našťastie vyviazol bez následkov. Kmotru trafil bok auta, odhodilo ju asi 30 metrov do poľa a dolámalo jej lakeť a panvu. Jej manžel Štefan bol ale na mieste mŕtvy. A čo Zuzka? „Záchranári ma vraj vytiahli z auta celú pokrčenú, nedávali mi veľkú šancu na život. Podľa opisu som vyzerala strašne. Ležala som na ceste zakrytá bielou plachtou vedľa môjho manžela. Keď kmotor prechádzal okolo mňa, všimol si, že som pohla prstom. Keď ma odokryli, zistili, že mám ešte pulz…”

Keď prijímali Zuzku do nemocnice, podľa lekárskeho záznamu mala prepichnuté pľúca a problémy s dýchaním, otras mozgu a zlomenú nohu. V tom čase lekári ešte netušili, že má aj poškodenú miechu. Inak by jej podľa Zuzkiných slov zlomenú nohu možno aj odrezali. Hovorí, že mala vtedy vlastne šťastie v nešťastí. Museli jej operovať chrbticu a vložiť jej do nej kliny, dýchali za ňu prístroje. Prvý týždeň sa vôbec nevedelo, či mladá žena následky autonehody vôbec prežije. „Z nemocnice si pamätám len záblesky, až po dvoch týždňoch som začala ako-tak vnímať sterilné nemocničné prostredie a rodinu. Mesiac a pol mi trvalo, kým som pochopila, čo sa vlastne stalo. Keď ma prišiel navštíviť niekto z rodiny, smutne pri mne sedel a ja som hovorila: ,Čo je? Veď všetko je v poriadku!‘ Neuvedomovala som si svoj stav a fakt, že možno už nikdy nebudem chodiť.“ Zuzana nakoniec strávila v nemocnici štyri a pol mesiaca. Nevedela o tom, že jej manžel Štefan sleduje jej hrdinský boj o život už len z neba.

„Povedali mi, že som mala autonehodu. Vypytovala som sa, kde mám dcéru a kde je môj manžel. Najskôr mi desivú pravdu tajili, vravievali, že je na tom zle. Vtedy som vyhlasovala, že keď som to zvládla ja, zvládne to aj on,“ spomína si Zuzka a trasie sa jej hlas. Lekári čakali dovtedy, kým bude jej zdravotný stav natoľko stabilný, že bude schopná prijať ťažkú pravdu. Ale na také veci človek nie je pripravený nikdy. „Primár mi oznámil, že manžel nehodu neprežil. Môj zdravotný stav sa vtedy veľmi zhoršil,“ hovorí o bolestných okamihoch potichu Zuzana. Odvtedy prešlo dlhých devätnásť rokov, no z jej slov cítiť, že bolesť nie je o nič menšia.

Ale Zuzka nie je ten typ, ktorý by prijal rolu obete a už vôbec nie utrápený plačko, ktorý sa ľutuje. Naopak. Už v nemocnici prejavila enormnú odvahu a silu bojovať o to, aby sa čím skôr dala do poriadku. Životná energia, ktorá chýba mnohým ľuďom s omnoho ľahšou životnou cestou, doslova vyráža dych. Krátko po tragickej nehode, keď sa jej svet rozsypal v priebehu sekundy ako domček z karát, bola jej hnacím motorom vtedy pármesačná dcérka Rebecca. „Kým som bola v nemocnici, starala sa o ňu moja sestra s manželom. Celá rodina mi neskutočne pomáhala. Nosili mi dcérku nakrútenú na kamere. Keď som videla, ako otáča hlavičku, ako sa usmieva a je čoraz pohyblivejšia, dodávalo mi to obrovskú silu. Vedela som, že sa musím dať čím skôr do poriadku a vypadnúť z nemocnice, pretože dcérka ma potrebuje.“

Zakrátko Zuzku previezli na normálnu nemocničnú izbu. Prekvapovala lekárov nevídanými pokrokmi. Po nekonečných týždňoch a mesiacoch prvýkrát videla svoju dcérku osobne práve na tejto izbe. „Doslova mi ju tam prepašovali. Tá radosť bola neopísateľná! Uvedomila som si, že to už nie je moje maličké bábätko, už bola taká veľká. Jej návštevy ma veľmi povzbudzovali a dodávali mi nádej, že o chvíľu pôjdem domov a budem s ňou…“

 

Zdroj: Svetevity.sk

Predchádzajúci článok
Na linku podpory môžu zavolať rodičia detí so zdravotným znevýhodnením
Nasledujúci článok
Tomáša prebrala láska z kómy!