Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Slovenskí reprezentanti na 11. Svetovej zimnej špeciálnej olympiáde

15.03.2017

Športovci s mentálnym postihnutím nás budú reprezentovať na 11. Svetovej špeciálnej zimnej olympiáde, ktorá sa začne túto sobotu v Rakúsku.

Slovenskí reprezentanti na 11. Svetovej zimnej špeciálnej olympiáde

 

MAREK BEDNÁR – krasokorčuľovanie

Kričal: Nezabima!

Marek Bednár

Narodil sa zdanlivo zdravý. Ako dvojročný prestal rozprávať a zdalo sa, že stratil sluch. Napokon sa zistilo, že Marek Bednár (17) trpí stredne ťažkou až ťažkou formou autizmu. Odborníci nad ním lámali palicu, nedávali jeho rodičom žiadnu nádej na zlepšenie zdravotného stavu. Marek mal však šťastie – rodičia to nevzdali. Návrat do ,,normálneho života“ naštartovali tak, že ho znovu naučili rozprávať. Nasledovala integrácia do škôlky, špeciálnej školy. Marek musel popritom absolvovať stovky rôznych terapií. Oplatilo sa, mohol dokonca za pomoci asistenta dokončiť základné vzdelanie na bežnej škole. ,,V tom čase otec našiel v novinách článok o terapii krasokorčuľovaním pod vedením slávnej Hildy Múdrej. Oslovili sme ju a ona ma vzala do tímu,“ opisuje cestu k športu mladý Šamorínčan, ktorého volajú Majko. Pod vedením pani Múdrej a trénerky Ivety Fitošovej  sa mu postupne začalo dariť. Nielen na korčuliach, ale aj v boji so svojou diagnózou. ,,Inakosť nás robí jedinečnými a môžeme sa od seba vzájomne veľa naučiť,“ hovorí. Zimný štadión Dúbravka v Bratislave sa pre neho stal miestom, kde sa učil vytrvalosti, samostatnosti, schopnosti sústrediť sa, ale i potrebnej disciplíne. ,,Stále si spomínam na prvé chvíle na ľade. Kričal som na trénerku: Nezabi ma,“ usmieva sa Marek.

Verí v lepší výsledok

Marek je dnes stredoškolák, budúci cukrár. Svoje výrobky môže pokojne ochutnávať, lebo pohybu má viac než dosť. Okrem krasokorčuľovania vo voľnom čase závodne tancuje štandardné a latinsko-americké tance. Chuť súťažiť ho však neopúšťa, na svoje úspechy je právom hrdý. Na medzinárodnej súťaži špeciálnych olympiád v krasokorčuľovaní vo Viedni získal pred piatimi rokmi zlato, na špeciálnej zimnej olympiáde v Pjongčangu bol piaty. ,,Tento rok sa budem snažiť obstáť v Rakúsku lepšie,“ hovorí rozhodne Marek.

 

DENISA JEDLIČKOVÁ - beh na lyžiach

Doma je na bežkách aj v kuchyni.

Denisa Jedličková

Keď začne Denisa Jedličková (30) vymenúvať všetky svoje záľuby, tak sa mnohí nestíhajú čudovať, ako to všetko stíha. ,,Rada športujem, ale hrám aj divadlo, s ktorým chodím vystupovať. Chodievam do výtvarného kurzu a už som mala aj výstavu v rámci krajskej súťaže amatérskych tvorcov. Bavia ma počítače, fotografovanie. Na strednej škole som sa učila v odbore pomocný kuchár  a snažím sa zdravo variť. Základ je zelenina, celozrnné cestoviny, ale aj pohánka a pšeno,“ zdôrazňuje Denisa. Asi najviac času však trávi pri športe, v ktorom sa našla. ,,Hrávala som vybíjanú, bedminton, behávala som, bicyklovala. Venujem sa aerobiku, stolnému tenisu.“

V Rakúsku chce uspieť

Denisa žije už vyše dvoch rokov v Centre sociálnych služieb TAU. Rodená Žilinčanka je tu spokojná. ,,S dvomi spolubývajúcimi sme v samostatnom byte. Učíme sa viesť domácnosť, cítim sa ako doma. V tomto zariadení je aj moja mama, je ako ja zdravotne znevýhodnená. Je to veľmi dobré, že môžeme byť každý deň spolu,“ dodáva Denisa. Práve v centre sa dostala k bežkám. ,,Zimným športom som sa predtým nevenovala, nakoľko som nemala finančné prostriedky na zakúpenie výstroja ani na dopravu do lyžiarskych stredísk. Bežkovanie ma veľmi baví, tak sa zdokonaľujem.“ A tmavovláske sa na snehu darí, Slovensko bude reprezentovať na špeciálnej zimnej olympiáde v Rakúsku. ,,Veľmi sa teším, že tam stretnem nových ľudí, nájdem si možno ďalších priateľov. Preto som aj chodila na kurz angličtiny, lebo verím, že pár slovíčok mi pomôže pri týchto stretnutiach. A mojím cieľom je uspieť, každý úspech i pochvala ma dokážu povzbudiť.“

 

ELIN BALÁŽOVÁ - beh na lyžiach

Chcem dokázať niečo viac.

Elin Balážová

Osud si nevyberá, hrá sa s nami všetkými rovnako. Nie vždy sa nám zdá byť spravodlivý, nie vždy dokážeme uniesť jeho vrtochy so vztýčenou hlavou. Elin Balážová (15) prekážky, ktoré jej do cesty postavil život, zatiaľ prekonáva nesmierne statočne. ,,Vyrastala som so šiestimi súrodencami v skromnom byte v Púchove. Šťastné detstvo sa skončilo, keď nás navždy opustil otec a situácia v rodine sa skomplikovala. Pred piatimi rokmi sme sa dostali do detského domova v Bytči,“ hovorí Elin. Navštevuje Špeciálnu internátnu školu a vie, že len so vzdelaním si môže zabezpečiť o niečo lepšiu budúcnosť. ,,Na vysvedčení som mala samé jednotky. Školu reprezentujem v prednese prózy a poézie.“

Vzor pre súrodencov

Rodáčka z Považskej Bystrice je najmä nadšenou športovkyňou, k stolnému tenisu, ale i behu na lyžiach sa dostala vďaka učiteľom a vychovávateľom. ,,Chodím na turnaje aj v unifikovanom dievčenskom futbale. V detskom domove máme vytvorené dobré podmienky pre letné i zimné športy,“ dodáva Elin. V behu na lyžiach bude Slovensko reprezentovať na špeciálnej zimnej olympiáde v Rakúsku. ,,Na olympiádu som sa svedomito a intenzívne pripravovala, všetci v domove aj v škole mi dodávajú silu športovať a víťaziť. Dúfam, že obhájim umiestnenia zo slovenských pretekov a splní sa mi jeden z mojich snov,“ opisuje svoje nasadenie Elin. A pri tom všetkom nemyslí len na seba. ,,Chcem byť vzorom pre mojich mladších súrodencov, pretože chcem dokázať niečo viac. Verím, že s podporou dobrých ľudí sa mi to podarí.“

 

MICHAL ŠTUBŇA - zjazdové lyžovanie

Na olympiáde vďaka čokoláde.

Michal Štubňa

Na Slovensku žije vyše 40 000 autistov. Patrí k nim aj Michal Štubňa (24). Slovensko reprezentoval na špeciálnej letnej olympiáde v Šanghaji v cyklistike a zúčastnil sa tiež zimných hier v Pjongčangu, kde súťažil v alpskom lyžovaní. Cesta na tieto podujatia nebola v jeho prípade vôbec jednoduchá. Tak, ako nebolo jednoduché odhaliť, že Michal nie je ako iné deti. Prvé prejavy inakosti postrehla jeho mama, keď mal dva roky. Ale až v deviatich rokoch lekári dokázali potvrdiť diagnózu. Znela horšie ako to, že Michal je hyperaktívne dieťa... Kým mnohé rodiny takáto rana osudu dokáže rozdeliť, u Štubňovcov všetci ťahali za jeden povraz s jedným cieľom. Aby sa Michal vo svete nestratil, aby bol aspoň čiastočne samostatný. O to sa snažili jeho rodičia, ale aj súrodenci. A to sa im aj podarilo. Dnes vďaka nim funguje SPOSA Bratislava – spoločnosť na pomoc osobám s autizmom. Rodičovské občianske združenie, ktoré zastupuje záujmy detí, mládeže a dospelých, postihnutých poruchami autistického spektra.

Taký skoro bežný život

Michal navštevoval odborné učilište pre deti so špeciálnymi potrebami a podarilo sa mu zamestnať v hoteloch, kde napríklad upratoval, alebo vydával stravu. V mnohom sa vymyká ,,autistickému“ stereotypu. Napríklad sa dokáže orientovať v Bratislave a cestuje autobusom. Zvládne ošetrenie u zubára, ktoré pre väčšinu ľudí s týmto hendikepom prichádza do úvahy len v celkovej anestézii. Michal má svoj svet, jeho hranice  nie vždy prekračuje, ale vďaka podpore okolia  má v podstate taký bežný život. Šport v ňom zaberá čestné miesto. Hoci pravidelne sa mu trápiť či už na bicykli alebo na lyžiach nechcelo, o čom by najlepšie vedel rozprávať jeho brat Mikuláš, z ktorého sa stal tréner. Musel nájsť spôsob, ako Michala prinútiť, aby na sebe pracoval. Vďaka nemu sa teraz Michal pripravuje na špeciálnu zimnú olympiádu v Rakúsku. A vlastne aj vďaka čokoláde a zákuskom. Tie sa stali totiž neodmysliteľnou odmenou po tréningoch a hlavne, neodmysliteľnou sladkou motiváciou podstúpiť ďalší a ďalší tréning... Michala považovali za nevzdelávateľného a neprispôsobiteľného. Dnes je príkladom toho, ako sa človek s autizmom dokáže začleniť do spoločnosti a nielen to. Môže byť pre ňu prínosom.

 

ROMANKA ZÁSLAVOVÁ - beh na lyžiach

Živé striebro z Kubína.

Romanka Záslavová

Možno ešte ani nevedela poriadne chodiť a už musela zistiť, že na svete to chodí tak akosi nie úplne správne a dobre. Romanka Záslavová (22) vyrastala v rôznych detských domovoch v Žilinskom kraji. Rodáčka z Dolného Kubína je dnes klientkou Centra sociálnych služieb TAU v obci Turie. ,,Som vďačná, že mám nový domov v tomto zariadení podporovaného bývania. Mám okolo seba veľa dobrých ľudí, verím, že som v kolektíve obľúbená,“ zamýšľa sa vnímavá mladá žena. Jej chuť využiť všetko pekné, čo život ponúka, sa prejavuje na širokom spektre koníčkov, ktorým sa venuje. ,,Už tri roky navštevujem heligónkarsku školu v Trnovom. Tancujem v country skupine Mississipi, mám veľmi rada hudbu, rada spievam aj tancujem,“ vymenúva Romanka. Jej druhou veľkou láskou je určite šport. ,,Som také živé striebro. Bavil ma beh, korčule, bicykel. Darí sa mi v integrovanej boccii a tu v centre som dostala možnosť snoubordovať, ale lepšie mi to ide na bežkách.“

Často veselá, ale niekedy smutná

Romanka patrí k 16 Slovákom, ktorí nás budú reprezentovať na špeciálnej zimnej olympiáde v Rakúsku. Je to pre ňu veľký úspech, štartovať v disciplíne beh na lyžiach. ,,Mám rada každú pochvalu. Ale za svoj úspech považujem aj to, že už druhý rok pracujem na chránenom pracovisku, kde umývame riady. Zarobím si peniažky a môžem ísť na výlet, alebo si kúpim niečo, po čom túžim,“ dodáva. Napriek energii, ktorej má neúrekom, sa jej sem-tam stráca úsmev z tváre. ,,Som veselá, ale niekedy i smutná. Najmä keď si uvedomím, aké som mala smutné detstvo bez mamy.“

 

SIMONNE SADLOŇOVÁ – zjazdové lyžovanie

Oveľa veselšia a spokojnejšia.

Trvalo to celé roky, kým rodina Simonne Sadloňovej (41) dostala odpoveď na otázku, čo ich dcére vlastne je, čo jej chýba. Mala iba dve mesiace, keď lekári zistili, že nemá v poriadku srdiečko a odvtedy bola pod odborným drobnohľadom. Ale inak si nikto nevedel vysvetliť, prečo nenapreduje ako ostatné deti, prečo musela nastúpiť do Osobitnej školy. ,,Až keď mala 11 rokov, tak nás v rámci pravidelnej kontroly na kardiológii poslali k MUDr. Bzdúchovi, ktorý sa ako jediný v tom čase začal zaoberať Williamsovým syndrómom,“ spomína si Simonnina mamička. So svojou druhorodenou dcérou si prešla tŕnistou cestou. Denne s ňou trávila hodiny pri učení a úlohách. Zmieriť sa s faktom, že jej dcéra má zriedkavé, geneticky podmienené multiorgánové ochorenie, ktoré sa prejavuje hlavne mentálnym postihnutím, dozaista nebolo vôbec ľahké. Ale Sadloňovci sa napriek obmedzeniam snažili Simonne vychovávať a učiť ako jej staršiu zdravú sestru. Vďaka tomu sa naučila plávať, lyžovať a bicyklovať.

Nové aktivity, prvé úspechy, viac radosti

Život ľudí, ktorí nemajú zdravé deti, je komplikovaný sám o sebe. Sadloňovci museli ešte bojovať aj s úradmi, aby ich dcéru vôbec uznali za invalidnú. ,,Povedali nám, že jej srdce nie je v ťažkom stave a mentálne postihnutie nebrali do úvahy,“ spomína na chvíle s pocitom krivdy pani Sadloňová. Simonne navštevovala po skončení povinnej školskej dochádzky Ústav sociálnej starostlivosti pre mládež a dospelých v Bratislave, kde ju sledovala psychologička a po predložení množstva výsledkov z vyšetrení sa stala Simonka oficiálne invalidom. V ústave však dostala možnosť ukázať svoje pohybové nadanie, stala sa členkou TJ Humanitas, ktorá spadá pod Slovenské hnutie špeciálnych olympiád. Keď sa pripravovala na svoju prvú zimnú olympiádu, zomrel jej otec a rodinu udržalo nad vodou hlavne jej športové nasadenie. ,,Chodili sme na tréningy, spoznávali množstvo ľudí. Simonka začala dosahovať úspechy, pod vedením trénerov sa učila správnej technike plávania a lyžovania,“ opisuje pani Sadloňová. ,,Cestovanie na súťaže do zahraničia bol pre ňu nový a dôležitý zážitok. Okolie ju začalo celkom inak vnímať. Stala sa oveľa veselšou a spokojnejšou.“ Presne to je cieľom Special Olympics Slovakia. Hnutie poskytuje celoročný cyklus tréningov a súťaží športovcom s mentálnym postihnutím. Simonka je dôkazom, že tieto aktivity dokážu meniť ich životy. Teraz sa pripravuje na 11. Svetovú zimnú špeciálnu olympiádu v Rakúsku, kde nás bude reprezentovať v zjazdovom lyžovaní.

 

JURAJ ŠUSTER - zjazdové lyžovanie

O športovom dôchodku zatiaľ len hovorí

V dejinách slovenských špeciálnych olympiád má svoje špeciálne miesto. Na prvej Juraj Šuster štartoval, keď mal ešte len trinásť rokov. Dnes sa 39-ročný Bratislavčan teší na zimné hry v Rakúsku. Dúfa, že jeho zbierka medailí v disciplíne zjazdové lyžovanie sa ešte rozšíri. Zatiaľ má tri zlaté, tri strieborné a jednu bronzovú. ,,Lyžovať som začal už ako trojročný. Všetci v rodine lyžovali, takže inak to ani nešlo. Základy som dostal od mamy, trénovala deti v klube Elán,“ približuje svoje začiatky na snehu Juraj. ,,Zúčastnil som sa už troch olympiád, ale dva razy ma z účasti vyradilo zranenie či choroba. Táto asi už bude moja posledná,“ uvažuje. Ale takto sa vraj už ,,vyhráža“ niekoľko rokov a predsa sa do športového dôchodku ešte nepobral.

V Radničke ako doma

Juraj je výborným príkladom toho, ako si človek s Downovým syndrómom dokáže nájsť to povestné ,,miesto“ na Zemi. Ak má správnu podporu okolia, vhodné podnety, ale aj vlastnú vôľu byť aspoň čiastočne samostatný a nezávislý. Absolvoval odborné učilište a vyučil sa za záhradníka. Odkedy opustil brány školy, je v podstate neustále zamestnaný. Záhradníčil, umýval riady, upratoval, vypomáhal v domove seniorov... Avšak najviac mu sadla práca čašníka v kaviarni Radnička, v chránenej dielni, ktorá je projektom združenia Inklúzia. ,,Dokážem si zarobiť, pracujem štyri hodiny denne a mávam do 22 služieb mesačne,“ hovorí Juraj. Rád by pracoval viac a vždy sa teší, ak má Radnička ,,výjazd“ a dostane sa na nové miesta a k novým ľuďom. ,,Som so svojím stavom spokojný,“ dodáva na margo svojej diagnózy. Vie, že sa s ňou dokázal vysporiadať aj vďaka športu. ,,Šport môže byť významným faktorom v živote ľudí s mentálnym postihnutím. Môže ich naučiť systematickosti, húževnatosti a súťaživosti. Prinesie im nové priateľstvá, radosť z víťazstva, ale tiež nevyhnutnosť naučiť sa prijímať prípadné neúspechy,“ znie odkaz Juraja.

Predchádzajúci článok
Fico volal šéfovi VšZP aby zrušil ich návrh na ozdravný plán.
Nasledujúci článok
Rusko bude na Eurovízii reprezentovať speváčka na vozíčku