Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Strelec Jiří Němec mieri do Paríža na paralympiádu. Život ho naučil nevzdávať sa

23.11.2022

S tridsaťdvaročným Jiřím Němcom z Českých Budějovíc sa osud nemaznal.

Strelec Jiří Němec mieri do Paríža na paralympiádu. Život ho naučil nevzdávať sa

Od svojich sedemnástich rokov je pripútaný na invalidný vozík. Po nešťastnej nehode na vlakovom nástupišti prišiel o obidve nohy a ľavú ruku. I napriek tomu žije kvalitný život, pracuje ako IT technik v sociálnom podniku Recourse v Hlbokej nad Vltavou a súčasne je veľmi nádejným športovým strelcom. Nedávno reprezentoval Českú republiku v Spojených arabských emirátoch.

 

O svoj životný príbeh, sny i súkromný život sa krátko podelil i s nami. Rád by sa o dva roky zúčastnil majstrovstiev sveta na paralympiáde vo francúzskej Paríži. Veľkou motiváciou je mu sedemročná dcéra Sabina a podporou priateľka Kristína.

 

Môžete nám priblížiť, čo sa vám prihodilo?

Na vozíček som sa dostal v sedemnástich rokoch, kedy ma prešiel vlak. Stalo sa mi to, keď sme šli na futbal do Prahy, stál som veľmi blízko súpravy. Vystúpil som a stál som pri predposlednom vagóne, ešte som sa rozprával s niekým vo vlaku. Vagón ma zachytil a strhol do koľajišťa a ten posledný ma potom prešiel. Pár dní som bol v kóme, skoro som vykrvácal. Mesiac som potom strávil v umelom spánku, absolvoval som niekoľko operácií. Tri mesiace som ležal rôzne po nemocniciach, potom ešte asi dva mesiace v rehabilitačnom centre v Kladruboch. Celkom trvalo asi rok do úplného zotavenia.

 

Vašim veľkým koníčkom je šport. Čomu sa venujete?

Hral som najskôr florbal na vozíku, počas pár rokov som sa dostal do reprezentácie, kde som zostal asi osem rokov. Niekoľko rokov som hral tiež za budejovické Štíry. Posledný rok už som bol v pražskom ComAp tíme. Potom prišiel covid a ja som sa začal venovať streľbe.

 

Strieľate zo športovej pušky, ako vás to napadlo?

S trénerom v posilňovni sme vymýšľali, čo by som mohol hrať alebo robiť za šport. Nakoniec sme zvolili streľbu zo vzduchovej pištole jednorannej a pätrannej. Rok som sa to učil. Potom som sa dostal do reprezentácie a musel som sa rozhodnúť, či florbal alebo streľba. Vybral som si streľbu, pretože ide o paralympijský šport. Začal som trénovať denne. Niekedy strieľam na Borke priamo na strelnici, no mám tiež svoj priestor v posilňovni Loděnice v Budějoviciach.

 

Bolo ťažké naučiť sa narábať so vzduchovkou s vašim hendikepom?

Veľmi ťažké, musel som naozaj ten prvý rok zbierať skúsenosti. Zistil som, že závodia i jednorukí strelci, čo ma motivovalo. Najťažšie bolo naučiť sa práve bezpečnú manipuláciu so zbraňou, aby som nikoho neohrozoval. Pretože mám len jednu ruku, môžem používať podstavec na pištoľ. Tam ju pred streľbou umiestnim a nabijem. Ide o športovú vzduchovú pištoľ, ktorá sa nabíja úplne inak než klasické púťové vzduchovky. Strieľa sa na klasické guľaté terče na vzdialenosť desať metrov.

 

Čo je pri streľbe najdôležitejšie?

Sústrediť sa, uvoľniť sa, prestať myslieť, zbaviť sa stresu. Veľkú rolu hrá aj množstvo iných faktorov, napríklad i správne dýchanie. Keď strieľate veľmi často, môže sa stať, že mierite i 30 sekúnd a nie ste schopný vystreliť. Chytí vás kŕč, musíte si oddýchnuť, zbraň položiť a na chvíľu to rozdýchať, odbúrať nervy.

 

Ako sa streľba hodnotí?

Keď je závod, máme pätnásťminútový nástrel, akýsi tréning. Vo vyšších súťažiach, majstrovstvách republiky a zahraničných závodoch, máme hodinu a štvrť na šesťdesiat rán, tak je dobre si to nejakým spôsobom rozložiť.

 

Čo považujete za váš najväčší úspech?

Účasť na majstrovstvách sveta v Spojených arabských emirátoch, to som vôbec nečakal, že sa to podarí. Bolo nutné dopredu absolvovať medzinárodnú zdravotnú prehliadku, na ktorú som šiel do Mníchova. Tam som dostal klasifikáciu i preukaz atléta. Vysvetlili mi pravidlá, ako môžem sedieť na vozíku a podobne. Nastrieľal som tam 550 bodov z 600, čo znamenalo, že sa môžem zúčastniť majstrovstiev sveta.

 

To nebolo všetko?

Asi pred mesiacom som bol ešte v Srbsku, to bolo tzv. grand prix. Človek musí absolvovať niekoľko súťaží kvôli skúsenostiam a kótam. Zároveň si zvyknete na ten stres, kedy pred vami závodí 20 ľudí a po vás taktiež. Konkurencia je naozaj obrovská. Hendikepy sa naviac nijako nerozdeľujú, nezáleží na tom, či vám chýba jedna noha, alebo ruka. Na nomináciu na majstrovstvá musíte nastrieľať 535 bodov a splniť kótu, zúčastniť sa piatich medzinárodných závodov a umiestniť sa medzi najlepšími.

 

V Emirátoch ste bol minulý týždeň, ako ste vlastne dopadol?

Je to taký polovičný úspech. Letel som do Al Ajnu, pretože som to chcel dohnať do výšin, ale narazil som na prísneho rozhodcu. Keď sme tam prileteli, mali sme dva dni voľno, potom tréning a závod. Na tréningoch bolo všetko v poriadku, nikto mi nič nehovoril, že by som robil niečo zle. Dostal som i lepiacu pásku na chrbát, aby som vedel, do akej výšky sa môžem ešte oprieť, a to rozhodcovia sledujú. Až v deň závodu ma začal jeden z nich upozorňovať, že sa nesmiem opierať o vozík. Veril som si, všetko mi šlo, streľby sa darili. Jemu sa to asi nepáčilo, stál za mnou a všetko skúmal, strkal mi ruku medzi blatník a panvu, aby som tam mal medzeru. Ten vozíček je pritom na mieru a ja sa nemám čím podopierať. Nechcel som mu odporovať, bál som sa diskvalifikácie, a tak som to dostrieľal s medzerou v hroznom strese. Už som cítil, že je všetko nabúrané, rozhodilo mi to psychiku. Musel som sa sústrediť ešte na sedenie a postoj tela. Výkon šiel dole, podarili sa mi asi len dve série.

 

Čo znamená polovičný úspech?

Na kvalifikáciu na paralympiádu v lete 2024 do Paríža získané hodnotenie stačí. Ešte musím vyraziť na niektorý zo závodov do Kórei, Peru, či Holandska, kvôli splneniu kóty. Na cesty, ubytovanie i vybavenie zháňam finančné prostriedky a sponzorov, pretože nie všetko môže uhradiť Svaz tělesně postižených, náklady sú bohužiaľ vysoké. Podporuje ma napríklad i môj zamestnávateľ sociálny podnik Recourse, ale nestačí to. Ľudia ma môžu podporiť príspevkom do nadačného fondu Bez bariér.

 

Čo vám dáva silu vo všetkom pokračovať?

Mojim pohonom a motiváciou je sedemročná dcéra Sabinka, pomáha mi len myšlienka na ňu. Napríklad, než som odletel, boli sme spolu v zoo, ona si v aute spievala anglickú pesničku, ale fakt dokonale. Keď som bol potom na závodoch nervózny, rozhodili ma rozhodcovia, tak som si na ňu spomenul a zanôtil som si tu pesničku, aby som sa ukľudnil. Ona sama je mi obrovskou podporou, snažím sa, aby mala nejaký vzor a bola na mňa hrdá. Vediem ju k športu, aby sa pohybovo rozvíjala, našla si priateľov s rovnakými záujmami. Trávime spolu hodne času, jazdím offroad, pretože na vozíčku sa veľmi do lesa nedostanem, a to ju baví. Robíme si také pikniky v prírode pri vode, máme svoje spoločné miesta.

 

A ako ste na tom s láskou?

Úžasnou podporou je mi i súčasná priateľka Kristína, ktorá ma sprevádza na závody a zdieľa so mnou i nadšenie tohoto koníčka. Veľmi mi pomáha, okrem toho, že všade jazdí so mnou, snaží sa so všetkými dohovoriť a vyriešiť napríklad problémy. Zariaďuje hodne vecí priamo na mieste, ohľadne ubytovania i prepravy pomôcok. Veľkou oporou je mi po psychickej stránke, pretože vie, ako na mňa. Sme spolu viac ako rok a všetko sa naučila neuveriteľne rýchle. Sama sa zaujímala o strelecké disciplíny, potrebný materiál a napríklad si naštudovala aj základné informácie o zbraniach. Prežíva so mnou i závody, drží mi palce, ale taktiež sa stresuje. Snažila sa dohovoriť i s rozhodcami, keď sa im nezdala technika a môj posed. Je mi naozaj veľkou oporou.

 

Prezradíte ešte napríklad, akú robíte prácu?

Som zamestnaný v sociálnom podniku Recourse v Hluboké nad Vltavou ako IT technik, tu mám i vlastnú dielňu. Starám sa o všetky technológie, tak aby boli funkčné. Robím bezpečnostného analytika, venujem sa zostavovaniu počítačov, inštalácii softwaru, aby všetko fungovalo, ako má. Veľkou časťou mojej práce sú napríklad i drony. Venoval som sa napríklad i 3D výkresom, 3D modelovaniu a tlači, mám za sebou kurz programovania a ďalšie.

 

Zdroj: Ceskobudejovicky.denik.cz

Predchádzajúci článok
Nádherná správa! Zabávač Bekim s manželkou čakajú prvé bábätko
Nasledujúci článok
Precestovala na vozíčku viac ako bežný človek za celý život. Popritom inšpiruje ľudí