Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Tomáš po nehode našiel novú vášeň v tenise

08.03.2019

Tomáš Masaryk je inšpiráciou aj pre iných ľudí s hendikepom.

Tomáš po nehode našiel novú vášeň v tenise

Tomáš Masaryk je inšpiráciou aj pre iných ľudí s hendikepom.

Pôvodne sa venoval futbalu ale jeho sľubne sa rozvíjajúcu kariéru pribrzdila autonehoda. Schválne nepíšeme, že zastavila. Tomáš totiž našiel vášeň v tenise. A slávi jeden úspech za druhým.

Je príkladom toho, že vzdať sa nikdy netreba. Je pre neho charakteristický skôr úsmev na tvári, ako vozík, na ktorý je pripútaný. Večný optimizmus a pozitívna nálada ho neopúšťajú.

Športovo aktívny bol už od malička. Na hokej chodil do Skalice, futbal hrával v rodnom Holíči. Vo ôsmych rokoch sa ale kvôli cestovaniu musel rozhodnúť len pre jeden šport.
Keďže futbalové ihrisko mal len 100m od domu, voľba padla na zelený trávnik.

Hneď po škole zhodil tašku a bežal na ihrisko si zakopať s kamarátmi.
V 16 rokoch ho priamo z dorastu povolali medzi mužov Holíča. Prvý zápas hral vo 4. lige s rezervou trnavského Spartaka. Zanechal zjavne dobrý dojem, lebo hneď po zápase prišla ponuka na prestup.

Začal chodiť na gymnázium Jána Hollého a 2 roky kopal za dorastencov v Spartaku Trnava.
Po skončení gymnázia sa rozhodol pre štúdium na fakulte Telesnej výchovy a športu, lebo myslel na budúcnosť a chcel sa po skončení aktívnej kariéry uplatniť ako tréner. Prestúpil do Interu Bratislava a neskôr si v prvej lige za A družstvo dokonca pripísal niekoľko štartov.

V tom čase ho oslovilo niekoľko futbalových manažérov, ktorý prišli s ponukou prestupu do zahraničia. Pre Tomáša bolo ale prvoradé dokončiť školu a potom sa naplno venovať futbalovému chlebíčku. Chvíľku zvažoval externé štúdium práva ale volanie po futbale bolo čoraz silnejšie.

Dva týždne po promóciách sa presúval na tréning do Senice, kde aktuálne hosťoval. Pri predbiehaní auta dostal defekt, snažil sa preto zaradiť späť za auto. To sa mu ale nepodarilo a auto spravilo pár premetov. Tomáša vyhodilo cez bočné okno z auta a na nič si nespomína. V aute ostali jeho topánky. Štatistiky hovoria, že pokiaľ v aute ostanú topánky, v 99% prípadoch sa jedná o smrteľnú nehodu. „ Ja som sa týmto štatistikám vysmial,“ hovorí s úsmevom.
Našli ho asi 40 m od auta.

Nastal okamžitý prevoz do nemocnice a prvé vyhliadky nevyzerali ružovo. Rodičia ho v nemocnici dokonca nespoznali. Mal extrémne opuchnutú hlavu, silný otras mozgu, poranenú pravú ruku, zablokované pľúca a rozdrvený 6. stavec, ktorého úlomky sa zasekli v mieche. Tomáša previezli do nemocnice do Bratislavy, kde absolvoval 4 a pol hodiny trvajúcu operáciu. Jeho rodičom lekári povedali, že ak by sa predtým nevenoval športu, už by asi nebol medzi živými. Bolo veľmi pravdepodobné, že nebude už nikdy chodiť a že havária spôsobila, že je narušené aj rečové centrum a už nikdy nebude rozprávať.
„Teraz by rodičia boli radi, ak by som bol chvíľku ticho,“ dodáva s úsmevom.

Prvé tri týždne si veľmi nepamätá. Dostával silné lieky od bolesti a neskôr bol prevezený do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Postupne mu dochádzalo, že život, ktorý viedol predtým už nikdy nebude mať. Rapídne schudol behom pár týždňov asi 20 kg, postupne nevládal držať v ruke ani príbor. Aby toho nebolo málo, život mu uštedroval ďalšie a ďalšie rany.
Najprv mu volal jeho manažér, že jeho prestup do francúzskeho Lille je na spadnutie, stačí podpísať zmluvu. Po pár mesiacoch od nehody sa s ním rozišla aj jeho priateľka. Čoraz viac začal uvažovať nad tým, že takýto život nechce žiť. Premýšľal nad samovraždou. „Musel by som ale sestričku poprosiť, nech ma vynesie na strechu budovy a zhodí ma dole,“ povedal s dávkou čierneho humoru.

 

Čiernych myšlienok beznádeje bolo veľa a Tomášovi trvalo dlho, kým si uvedomil, čo všetko sa v jeho živote zmenilo. Vtedy si uvedomil, že má len dve možnosti. Buď sa svojmu osudu poddá alebo bude bojovať. Rozhodol sa pre druhú možnosť. Ako sám dodáva, zlomovým prvkom pre neho boli jeho rodičia. Tí neprestali ani na chvíľu s podporou. Stáli pri ňom v tých najťažších chvíľach.

V Kováčovej strávil rehabilitáciou pol roka. Stav sa mu síce zlepšil a vedel sedieť na vozíku ale nevedel sa na ňom pohybovať. Ďalšie prekážky ho potom čakali po návrate domov. Všade boli schody a prekážky, ktoré nevedel prekonať. Jeho stav sa ale postupne zlepšoval. Bolo to vďaka fyzickej záťaži na ktorú bol počas svojej kariéry zvyknutý.

Dva roky trvalo, kým sa mohol dostať von sám. Tam ho ale čakali ďalšie prekážky. Mnohé budovy a úrady nemajú bezbariérový prístup. Často sa stávalo, že sa nezmestil do výťahu alebo cez dvere.

Ďalšou prekážkou boli ale samotní ľudia, ktorí ho poznali ako zdravého futbalistu. Keďže bol prakticky dva roky doma zavretý, stratil kontakt s ľuďmi, ktorí sa najprv na neho pozerali ale teraz sa často pristavia a prehodia s ním pár viet.

 

Keďže Tomáš potreboval nadobudnutú silu a energiu míňať, hľadal možnosti na športové vyžitie. V tomto smere mu pomohol Slovenský paralympijský výbor, ktorý mu pomohol s výberom vhodného športu, ktorý by ho fyzicky vyšťavil. Voľba padla na tenis, kde síce neplatia žiadne parametre postihnutia ale Tomáš to neriešil lebo v tenise videl svoju novú lásku.

Začiatky samozrejme neboli jednoduché. Tomáš dostával nakladačky od skúsenejších kolegov ale to ho neodradilo. Mal v sebe víťazného ducha a neustále na sebe pracoval. Postupne sa dostavili aj výsledky, presedlal z civilného vozíka na tenisový. S halou mu pomohlo mesto a našlo sa aj pár sponzorov a takto hrá tenis už 12. rok.

Tomáš teraz reprezentuje Slovenskú republiku a má za sebou viaceré turnaje v Južnej Amerike alebo juhovýchodnej Ázii. Minulý rok absolvoval turnaje predovšetkým v Európe. Za celý rok sa vo svete odohrá 125 turnajov, kde sa môže dostať každý. Stačí sa prihlásiť. Konkurencia vo svete je veľká. Registrovaných je 800 hráčov. Do celkového ročného hodnotenia sa berie 7 najlepších výsledkov. Tomáš bol na 60. mieste v ATP rebríčku vo štvorhre a na 100. mieste v dvojhre ale priestor na zlepšenie pozícií je, lebo jemu sa rátalo iba 5 najlepších výsledkov.

Ako sám hovorí, je to otázka času a peňazí.

Mimo toho hrá česko-slovenskú ligu, v rámci ktorej je 8 turnajov. Štvorhru hráva s Petrom Utíkalom, ktorý je od neho o 16 rokov mladší. Zhodou okolností sa mu stala nehoda v rovnakom roku (2001) len o dva mesiace neskôr. Petr je aktívny človek, ktorý rapuje, hrá tenis, študuje medicínu, streamuje hry.

Spolu dokázali dva roky po sebe túto česko-slovenskú tour dokonca vyhrať.

Tomáš vďaka tenisu získal už vyše 110 ocenení.

S prípravou na zápasy mu vyšlo v ústrety aj mesto, ktoré mu umožňuje športovať s tenistami v hale. Každý deň sa snaží pripraviť svoje telo na turnaje, posilňuje v doma upravenej posilňovni.

Jeho najbližšou výzvou je opäť vyhrať tour a venovať sa viac reprezentácii. Taktiež dúfa, že sa mu podarí dostať sa na paralympijské hry do Tokia.

Jeho vzorom je Novak Djokovič, u ktorého obdivuje sociálne cítenie. Srb totiž nedávno otvoril už štvrtú reštauráciu, kde chudobní neplatia. Z tenisového hľadiska uznáva Rogera Federera, ktorý je absolútnym profesionálom a vždy sa dôkladne pripraví na zápas. Ako sám Tomáš hovorí, obdivuje na ňom, že je schopný si na jar obliecť jedno tričko a na jeseň nie je zapotené, tak dokáže využívať rozum pri hre a energiu od súpera.

Okrem hry je Tomáš aj speakrom. Dostal sa k tomu pomerne nečakane a možno povedať, že aj nechcene. Po úraze chodil medzi žiakov do škôl aby ich motivoval k športovaniu. Raz si ho prizval na seminár aj známy motivátor Peter Krištofovič. Na prvej prednáške mal 90 ľudí, ktorí mu po vyrozprávaní príbehu vstali a začali tlieskať, na čo im Tomáš povedal, nech si sadnú, lebo sa postaví on.
Odvtedy je súčasťou projektu Power days a už vyše dva roky rozpráva ľuďom svoj príbeh. Mnohokrát ho počuje naraz aj cez 500 ľudí, čo u Tomáša spočiatku spôsobilo miernu nervozitu ale teraz je to už v poriadku.

Teraz dostáva množstvo odkazov aj od neznámych ľudí, ktorí mu ďakujú za morálnu pomoc. Je rád, že inšpiroval mnoho ľudí s podobným osudom, aby svoj život nezatracovali ale snažili sa z neho vyťažiť čo najviac.

Tomáš nerieši prítomnosť ani minulosť. Žije pre súčasnosť.
„Základ je žiť zo dňa na deň a nerobiť tragédiu z ľahkých vecí. Na druhej strane, čo už sa mi môže stať horšie, ako sa mi stalo? Ja som ležal na smrteľnej posteli, ten pocit si pamätám a aj si ho pamätať budem. Chcem si život užiť, nie sa trápiť.“

 

Zdroj: MyZahorie.sme.sk

Predchádzajúci článok
Poznáte film Nedotknuteľní? Rovnaký príbeh prežíva aj Slovák
Nasledujúci článok
Nitra bude pomáhať osobám s ŤZP pri hľadaní práce