Naša stránka využíva súbory cookies, vďaka ktorým vám dodávame kvalitnejšie služby. Ukladanie cookies môžete kedykoľvek odmietnuť v nastavení svojho webového prehliadača. Viac informácií.

Alebo sa vráťte na úvodnú stránku

Menu

Služby

Banner

Život so zdravotným postihnutím v Keni - na obrázkoch

01.08.2018

Pri príležitosti konania prvého medzinárodného summitu o zdravotnom postihnutí, ktorý sa konal v tomto mesiaci v Londýne, prináša fotografka...

Život so zdravotným postihnutím v Keni - na obrázkoch

Pri príležitosti konania prvého medzinárodného summitu o zdravotnom postihnutí, ktorý sa konal v tomto mesiaci v Londýne, prináša fotografka Kate Holt informácie o utečeneckom tábore Kakuma v severnej Keni a zdieľa príbehy utečencov a miestnych obyvateľov, ktorí žijú so zdravotným postihnutím v tom najnepriateľnejšom prostredí.  

 Pozrite si príbehy niektorých z nich:

Frank, ktorý má mozgovú obrnu, žije v utečeneckom tábore Kakuma v severnej Keni, v ktorom žije viac ako 185 000 ľudí. Podmienky na život sú tu ťažké aj pre zdravé rodiny a nepredstaviteľne ťažšie pre rodiny s postihnutými deťmi. Frankova matka nedávno začala chodiť so svojim synom do terapeutického centra, ktoré v tábore zriadila organizácia Humanity and Inclusion, ktorá sa zameriava na zlepšenie životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím. Frankova rodina utiekla pred násilým páchaným na ľuďoch v Burundi. V rehabilitačnom centre má Frank možnosť absolvovať rehabilitácie na zmiernenie príznakov ochorenia. Mozgová obrna spolu s vrodenými postihnutiami je najčastejším zdravotným postihnutím u detí vo veku do piatich rokov, ktoré sa v utečeneckom tábore Kakum vyskytujú.

Všetky tieto deti potrebujú nepretržitú starostlivosť, no ich rodičia majú obrovské množstvo ďalších starostí aby zabezpečili rodine prežitie a stravu. Dostupná potravinová pomoc nestačí na nakŕmenie každej rodiny, takže matky musia hľadať alternatívne zdroje príjmu. Svoje zdravotne postihnuté dieťa nemôžu so sebou vziať na polia kde pracujú alebo do iného zamestnania a tak sú často nútené ich nechať zamknuté vo svojich prístreškoch.

Jedným z najväčších problémov, ktoré sa v utečeneckom tábore v Keni snaží organizácia Humanity and Inclusion vyriešiť, je vysoká hrozba znásilnenia mladých dievčat so zdravotným postihnutím. Tie často ostávajú samé, počas celých dní kedy ich rodina pracuje a tak sú vystavené vysokému riziku znásilnenia. Organizácia sa tak snaží medzi matkami zdravotne postihnutých dievčat zaviesť systém vzájomnej rdičovskej starostlivosti a pomoci s opatrovaním detí so zdravotným postihnutím v skupinkách tak, aby žiadne z nich neostávalo samé zavreté po celý deň v prístrešku. Nikodém hovorí, že mladé dievčatá s postihnutím sú obzvlášť zraniteľné voči sexuálnemu zneužívaniu, ak zostanú osamote. "Pracujeme s matkami, aby sme zistili, či ich môžeme povzbudiť k tomu, aby medzi sebou vytvorili rodičovskú starostlivosť o dieťa - aby sa systém stal udržateľným. Školy v táboroch nie sú inkluzívne a nie sú nijako prispôsobené na to, aby sa v nich mohli vzdelávať deti so zdravotnýmpostihnutím. Navyše v utečeneckom tábore neexistuje ani žiadny transport alebo spôsob dopravy, ktorý by týmto deťom umožnil dostať sa do školy. Diskriminácia voči osobám so zdravotným postihnutím je tu rozšírenou a bežnou vecou a tak členovia humanitárnej organizácie pracujú s komunitnými skupinami aby sa pokúsili v spoločnosti prekonať predsudky a stigmu, ktorú hendikepovaný v tomto svete majú.

 

 

Samotné rozloženie tábora a jeho umiestnenie v krajine spôsobuje, že pre ľudí so zdravotným postihnutím je veľmi náročné sa tu pohybovať, a preto sú často doslova uväznení v malých provizórnych prístrešiach.

 

Deborah Mmonga pochádza z Konžskej demokratickej republiky. Z krajiny, kde sa bojovalo utiekla so svojimi piatimi netermi a synovcami potom, čo zomrela jej sestra. Deborah je telesne postihnutá od svojich deviatich rokov.. V utečeneckom tábore dostala trojkolka, vďaka ktorej je mobilná. Jej postihnutie jej však znemožňuje nájsť si pácu a tak si nedokáže zarobiť ani na stravu, často sa tak stáva, že ona aj rodina ostávajú hladní.

 

"Život utečencov nie je jednoduchý, no je to lepšie ako to bolo doma pred tým než sme utiekli, " hovorí Mmonga. Bez trojkolky by totiž bola doposiaľ uviaznutá v malej miestnosti. "Teraz mám aspoň slobodu," hovorí. "Tu v tábore som bola poučená o tom, ako by malo okolie zaobchádzať  a správať sa k osobe so zdravotným postihnutím a uvedomila som si, že som plnohodnotný človek ako ktokoľvek iný. Naučila som sa, ako sa mám brániť, keď so mnou ľudia zle zaobchádzajú, "dodáva.

 

 

 

Samater Mohamed, 37 rokov, ako dieťa prekonal detskú mozgovú obrnu. V roku 2008 utiekol so svoou mamou z Etiópie po tom, ako boli jeho otec a traja bratia zabití v ich vlastnom dome. Po smrti jeho matky žije len s priateľom z okolia, ktorý sa o neho stará.

Mohamed pracuje ako komunitný zdravotnícky pracovník v tábore, čo znamená, že si aj zarobí nejaké peniaze. "Tiež som sa naučil, že ako osoba so zdravotným postihnutím mám práva a že nemusím byť urážaný. Naučil som sa byť sebavedomejší a nenechať sa urážať. Teraz už viem, že také jednanie si kvôli svojmu postihnutiu nezaslúžim." Mohamed chce študovať aby sa stal lekárom, pretože sám vie, že zdravie je to najcennejšie čo človek má. Jeho predsavzatím je pomáhať najmä ľuďom so zdravotným postihnutím, aby nemuseli v živote čeliť takému ponižovaniu a diskriminácii ako on.

 

Trojročný Michael sa narodil s vrodeným postihnutím nôh, ktoré viedlo k dvojitej amputacii. Jeho matka mu každý deň pomáha nasadiť si protetické nohy, ktoré má vďaka pomoci humanitárnej organizácie. Rodina utiekla z Burundi. "Náš dom v noci v roku 2014 napadli vojaci, hovorí Michaelova matka Jenny. "Vzali všetko a dom spálili, môjho manžela uniesli. Len nedávno sa mu však podarilo utiecť a tak je teraz tu v tábore v Kakume s nami.

 

 

"Protézy zmenili Michaelov život", hovorí jeho matka Jenny. "Teraz môže chodiť ako normálny chlapec - je veľmi rýchly a vďaka plastovým protézam sa jehho spôsob pohybu a držanie tela veľmi zlepšilo. Teraz sa už dokáže aj sám postaviť, čo pred tým nebolo možné. Dúfam, že v budúcnosti sa Michael dostane aj do školy a bude mať možnosť sa vzdelávať a stane sa plnohodnotným a užitočným človekom v spoločnosti ".

 

Achol musela podstúpiť amputáciu nohy od predkolenia po tom, ako bola postrelená v Južnom Sudáne. Teraz čaká na novú protetickú končatinu, vďaka ktorej sa bude môcť zapojiť do života v tábore a nájsť si prácu.

 

Juma Johanes pochádza z Južného Sudánu odkiaľ odišiel, aby unikol pred bojom. Narodil sa so zdravotným postihnutím a jeho život je rovnako zložitý aj v tábore, kde bojuje s nedostatkom potravy a čelí diskriminácii. "Život v tábore je veľmi ťažký. Žijem doslova na ulici a pri ceste čakám na ľudí, ktorí potrebujú opraviť obuv. Aspoň tak sa snažím zarobiť si na živobytie."

 

Jednu nohu má Juma úplne paralyzovanú a zdeformovanú. Pohyb po tábore len za pomci barlí bol veľmi náročný a uniesť v rukách ešte aj náradie, ktoré potrebuje pri práci bolo takmer nemožné. Dnes už má našťastie trojkolku, vďaka ktorej sa dokáže pohybovať s menšou námahou.

 

Christine Abwelová, ktorá pochádza priamo z Kakumy ako malá prekonala detskú obrnu. Priamo v Kakume má malý obchod s potravinami, ktorý bol otvorený ako súčasť projektu miestnych Keňanov na podporu ľudí so zdravotným postihnutím.

 

Abwel hovorí, že predtým, ako bol v Kakume zriadený utečenecký tábor, neexistovala podpora pre ľudí so zdravotným postihnutím zo strany kenskej vlády. Až vtedy, keď prišli mimovládne organizácie, aby podporili utečencov, pomohli aj miestnym ľuďom so zdravotným postihnutím a tak aj Abwel dostala invalidný vozík a vďaka projektu jej pomohli aj s obchodom.

 

 

Zdroj: TheGuardian.com

 

 

Predchádzajúci článok
Ako je možné, že preukaz ŤZP dnes dokáže sfalšovať už takmer každý
Nasledujúci článok
Život mladej ženy od základov zmenila tragická autonehoda